Mladý kráľ
Kým sa Françoise zotavovala po Sergeovom útoku, Ľudovít chodieval za ňou niekoľkokrát denne, sedával pri nej na posteli a držal ju za ruku. Keď videl, že sa spamätala, pokúsil sa ju pohladiť po tvári. Neodtiahla sa a dokonca sa mu zdalo, že sa usmiala.
Po troch dňoch ju držal za ruku a bol šťastný.
„Françoise, môžem vás pozvať na prechádzku?“
„Kam?“
„Ukážem vám v zámockom parku jedno tajné miesto. Chcete?“
Usmiala sa a on na viac nečakal. Vstal a za ruku ju vyviedol von. Cestou jej ukazoval kvetiny, ktoré jeho záhradníci pestovali tak, aby vytvárali rôzne obrazce a boli tak okrem vône aj potešením pre oči. Po malom odpočinku ju znovu viedol ďalej, až prišli k miestu, kde zámocký park končil.
„Myslela som si, že mi ukážete to tajné miesto, ale zdá sa, že sme už na konci parku,“ ozvala sa trošku sklamane.
„Vám to vadí?“ zasmial sa a v očiach sa mu zablysli nezbedné plamienky.
„Kráľ by mal dodržať slovo.“
Rozosmial sa a vtiahol ju do krovia. Zavrela oči pred konármi kríkov a Ľudovít ju viedol. Zrazu zastal. Otvorila oči a pred ňou bol malý priestor ohraničený vysokým živým plotom. Vnútri boli dve lavičky a kríky voňavých ruží. Tráva bola skosená a zdalo sa, že je neustále udržiavaná, aby veľmi nevyrástla.
„Toto je moje obľúbené miesto,“ povedal a usmial sa nad jej začudovaním.
„Ale ten prístup je strašný!“
„Vám sa nepáči?“
„Miesto áno, ale pozrite sa na moje šaty.“
Naozaj, boli na nich trhlinky a dierky.
„Dám vám ušiť nové.“
„Ešte niekoľko takýchto vychádzok a krajčíri zruinujú vašu pokladňu.“
„A čo teda navrhujete?“
„Navrhnúť záhradníkovi, aby urobil pohodlný priechod.“
Zachmúril sa: „Nechcem, aby toto miesto niekto poznal.“
„Dá sa to urobiť tak, že nikto neuvidí, čo tu je.“
„Naozaj?“
„Nech záhradník urobí priechod šikmo cez krovie. Je to jednoduché.“
O niekoľko dní bol priechod hotový. Bol urobený tak precízne a dômyselne, že ho z parku nezazrel ani kráľ, ktorý ho prikázal vysekať.
„Ako ste mohli na niečo také prísť?“ spýtal sa, keď ich samých už opäť ukrýval vysoký živý plot.
„Jednoducho. Záhradník na otcovom zámku už niečo takéto pre mňa urobil.“
„Pred kým ste sa tam skrývali?“
„Matka si neželala, aby som sa ako dieťa hrávala s deťmi z dediny. Podľa jej mienky neboli svojím pôvodom roveň vojvodovej dcére. Keď nás spolu nevidela, bola spokojná.“
„Také miesto je vhodné aj pre milencov.“
„Na niečo také som bola vtedy mladá. Ale priznávam, nejaký ten bozk tam padol …“
„Nemyslel som vtedy …“ zasmial sa, „aj keď tie bozky sa treba tiež niekde naučiť.“ Skôr ako sa stačila ohradiť, chytil ju jednou rukou okolo pliec a druhou okolo pása a pobozkal ju. Nebránila sa a bolo jej to príjemné.
Od toho dňa chodievali na toto miesto veľmi často. Sedeli ukrytí pred zvedavým dvorom a vychutnávali si tieto drobné chvíľky samoty, keď tu boli iba jeden pre druhého.
V ten deň ich vyrušilo čudné zapraskanie. Odtrhli sa od seba a prekvapene pozerali na Máriu Mancini, ktorá tam stála a v očiach mala blesky. Búrka prišla ihneď:
„Tak ona prišla dobýjať dvor umom! Zaujímavé, že na tých jej odhalených miestach um nikdy nesídlil a ani sídliť nebude! Veličenstvo si našlo novú milenku a zdá sa, že pre ňu zanevrelo na matku svojich detí …“
„Mlčte! Matka mojich detí dokázala z ich otca urobiť pred dvorom osla a teraz sa čuduje, že sa na tom oslovi nemôže nosiť! Nesľuboval som vám vernosť do smrti! Vedeli ste, že post kráľovskej milenky je nestály a krátky. Mali by ste si spytovať svedomie, čím ste si ho pokazili!“
„Vašou novou milenkou!“
„Mlčte! Nedokážete si priznať ani štipku vlastnej viny!“
„Budem žiadať audienciu u jej veličenstva!“
„Nech sa páči. Jej veličenstvo nájdete v jej komnatách. Ale to už viete lepšie než ja!“
Bývalá kráľova milenka sa urazene otočila a odišla smerom k zámku.
„Louis …“
„Prosím, drahá …“ ozval sa prekvapivo ticho.
„Musíte jej zavrieť ústa …“
„Vy sa pred ňou hanbíte?“ začudoval sa.
„Nie … naozaj som prišla na dvor, aby som pomáhala svojím umom …“
„Ale to môžete robiť aj ako kráľova milenka.“
„Nie. To by nebolo dobre. Podľa mienky väčšiny šľachticov sú kráľovské milenky krásne, milé, prítulné a rozmarné, ale hlúpe a naivné. Nechcem, aby moje návrhy brali dvorania ako nejaký rozmar … neviem, ako vám to vysvetliť … Chcem, aby ma brali vážne …“
„A kráľovu milenku všetci len trpia a aj tak sa zariadia podľa svojho. Pochopil som to správne?“
Prikývla.
„Dobre. Zavriem jej ústa. Ale zdá sa, že sa musím poponáhľať.“
V rýchlosti sa jej uklonil a ponáhľal sa rovnakým smerom ako jeho bývalá družka.
V predsieni kráľovninej pracovne sa zhlboka nadýchol. Chytil kľučku dverí, ale vzápätí sa zháčil. Z pracovne bolo aj cez zavreté dvere počuť zvýšený hlas Anny Rakúskej:
„Tak vy odo mňa chcete, aby som vám ustlala v kráľovej posteli! Akým právom sa opovažujete s niečím takým prísť za mnou?! Už ste zabudli, ako ste si robili posmech z kráľa pred celým dvorom?! Bol by zázrak, keby sa po niečom takom ku vám vrátil hocijaký iný muž, nie kráľ!“
„Veličenstvo, odvolávam sa na moju službu vám … na správy, ktoré som vám prinášala …“
„To vás neospravedlňuje a nedáva vám to žiadny nárok na kráľa! Odíďte! A privítam aj váš odchod z kráľovského dvora! Najneskôr do týždňa!“
Kráľ rýchlo vyšiel z predsiene a čakal vonku. Zakrátko odtiaľ vyšla aj bledá slečna Mancini. Chcela bez slova obísť Ľudovíta, ale ten ju chytil za rameno:
„Potrebujem sa s vami rozprávať. Ihneď!“
Tón jeho hlasu nestrpel odpor a nečakajúc na súhlas sprevádzal slečnu až do jej komnát. Tam ju pustil a zavrel dvere:
„Keď opustíte dvor, zoberiete si so sebou aj deti. Dostanete kráľovskú rentu a neskôr, keď vyrastú, vrátite mi ich na dvor. Rád sa postarám o ich vzdelanie. Tá renta má však jednu veľmi dôležitú podmienku – budete mlčať o najnovšej kráľovej milenke. Nezmienite sa o nej ani v náznakoch, nie to ešte otvorene.“
„Ak to nedodržím?“
„Dám vám odňať deti i rentu a odporučím vám nejaký vhodný kláštor. Aká je vaša odpoveď?“
„Budem mlčať …“
„Teraz sa môžete začať baliť. Ak by ste niečo potrebovali, obráťte sa na mňa … Pravdaže, iba oficiálne – listom. Šťastnú cestu.“
Pokynul jej iba hlavou a odišiel …
Po tejto nepríjemnosti akoby kráľovi padol zo srdca kameň. Skutočne si však vydýchol, keď slečna Mancini opustila dvor. Vedel, že kráľovná si k sebe často pozývala Françoise, aby zistila kráľove plány, ale vedel, že Françoise jej nepovie o nič naviac, než by jej povedal on sám. Veril jej a miloval ju. Dvor o tom však nevedel …
„Moja drahá, meno Françoise je krásne. Ale viac by vám pristalo iné.“
„Aké?“
„Athénaïs … Françoise-Athénaïs … moja francúzska Aténa …“
„Nevolajte ma tak … Pallas-Aténa by sa mohla nahnevať za toľkú opovážlivosť …“
„Váš otec mi vravel mi, že vás chcel zapísať do matriky takto …“
„Nikdy mi o tom nehovoril.“
„Povedal mi to vtedy, keď sa prišiel spýtať na … tú nepríjemnú záležitosť. Kňaz mu to však nedovolil, že vraj je to pohanské meno. Tak vás nechal zapísať iba Françoise. Pallas Aténa sa hnevala, že sa to nestalo, ale proti ľudským zákonom nezmohla nič ani ona. Ale oddnes budete …“
„Françoise-Athénaïs … áno, myslím, že na to meno už prišiel čas. Vy veríte bájam?“
„Váš otec o tom hovoril tak presvedčivo, že som nemal dôvod neveriť …“
„Louis, nie sú to rozprávky. Pallas-Aténu som videla už aj ja. Prvý raz to bolo v tej chate, kde ma našiel otec. Bol s ňou aj Asklépios. Pomáhali mi.“
„Vy ste ich videli?“
„Áno, Asklépia vidím aj teraz pri niektorých chorých alebo keď potrebujem jeho rady pri liekoch. Pallas-Aténa mi pomáhala utekať.“
„Z kláštora?“
„Vtedy som ju nevidela, ale pomohla mi ujsť od ženícha a v Paríži som vďaka nej našla rabína.“
„Ako je to možné?“
„Jednoducho. Keď som prišla na miesto, kde sa uličky križovali, ukázala sa mi v tej správnej.“
„Vy máte teda pomocníkov! Tak aj preto ste sa minule hádali s lekárom, že tú mladú grófku lieči zle. Ako to dopadlo?“
„Liečil ju ďalej, ale nestihol ju zabiť. Keď jej bolo stále horšie a horšie, prišla za mnou jej matka. Tiež si vypočula našu hádku. Ako ste si zaiste všimli, slečna je už úplne zdravá.“
„Ach, keby som ja mal takých pomocníkov!“ vzdychol si kráľ.
Spoza Ľudovítovho chrbta vyšla svetlá bytosť. Bol to muž a okolo hlavy mal korunu z lúčov. Kývol Athénaïs a usmial sa na ňu. Potom ukázal na kráľa a na seba. Rozosmiala sa, lebo ho spoznala. Bol to Hélios.
„Vy sa mi smejete?“ zarazene sa spýtal kráľ.
„Otočte sa a budete sa smiať aj vy. Máte za chrbtom vášho pomocníka. Je to Hélios.“
Ľudovít sa otočil a takmer odpadol. Videl ho. Keď sa po chvíli spamätal, vyhŕkol otázku:
„A čo mám ja spoločné so Slnkom?“
„Celkom nič. Iba to, že ste kráľ,“ odpovedal mu s úsmevom Hélios.
„Myslel som si, že na Olympe vládne Zeus alebo Jupiter.“
„Na Olympe áno, ale vy nemáte vládnuť Olympu.“
„Nerozumeli ste mi. Myslel som si, že ste to vy.“
„Hélios pomáha kráľom na Zemi. To vedeli už aj starí Gréci, Rimania či Gálovia. Ale aj iné národy, ktorých mená už ani nepoznáte,“ odpovedal slnečný muž..
„Má ešte niekto vo Francúzsku takýchto pomocníkov?“
„Áno. Sú to vaši priatelia Fouquet a Louvois.“
„Môžem hádať ich mená?“ opýtal sa kráľ.
Hélios sa usmial a Ľudovít pokračoval: „Louvoisov pomocník je asi Mars a Fouquetov Merkúr.“
„Louvoisov pomocník je naozaj Ares alebo Mars, ale Fouquetov nie je Merkúr. Merkúr nepatrí ľuďom. Obchodu a financiám pomáha Héra alebo Juno.“
„Juno? A prečo?“
„Lebo obchod a peniaze hýbu krajinou. Starať sa o chod krajiny je ako starať sa o chod domácnosti. Preto.“
„A nie sú štyri bytosti z Olympu trochu málo na takú veľkú krajinu ako je Francúzsko?“
„Vy ste ale neskromný!“ rozosmiala sa Athénaïs, „ani v časoch najväčšieho rozmachu Grécka neboli naraz viac než štyria pomocníci.“
„Ale veď Gréci ich videli viacerých!“
„To áno, ale nie naraz,“ odpovedal kráľovi Hélios.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.