Kníše sa, visí v Povetrí Myšlienka tklivá
podobná, ako keď opúšťa teba tvoja milá.
Nevieš ako, a nevieš ani, kde sa vzalo,
že Pokoj Duše tvojej na Chvíľu ti odvialo.

Prečo ťa ťahá tak, na Chvíľu popostáť
od Davu odísť, na Chvíľu zaostať
… alebo nadbehnúť si práve?…
Doba je hlučná, Ticho má na mále.

No v nej si sa opäť raz rozhostil
aby Dušu svoju na Chvíľu si pohostil
tým, čo rozbúrené je v tebe.
Čo dlho už nosíš si v sebe…

Len v Tichu toho Vlnenia
vzíde ti z Duše tvojej za Brieždenia
čosi, čo Iskierkou len malou horí.
Čo to len do Duše vtedy sa vnorí?…

Neviem KTO si. No si všade.
Si na Východe, na Juhu, aj na Západe
si na Zemi, Mori, aj v Ovzduší
Srdce moje Túžbou ku Tebe búši.

Horí ako Plamienok ohnivý na Pahrebe,
až pokiaľ to posledné v sebe si nevstrebe.
Povstane, čo doposiaľ ešte v ňom nepovstalo.
Koľko Úsilia dovtedy v tebe sa naskladalo…

No neľutuješ. Svetom chodíš, vedomejšie putuješ.
V Tichu Duše svojej už krajšie a častejšie buduješ.