O niekoľko týždňov dostala Beáta návštevu. Bol to potulný mních, ktorý sa pýtal ku nej. Karol dal Beátu sledovať. Nie preto, že by jej nedôveroval, ale preto, lebo sa o ňu bál. A tak o tejto návšteve vedel ihneď. Vyšehrad mal svoje tajomstvá, o ktorých mladý panovník dobre vedel a tak si celý rozhovor vypočul a nielen to – on dokonca aj všetko videl.
„Milá dcéra, vaša duša by mala činiť pokánie!“ začal mních.
„Moja duša sa bez pokánia celkom dobre zaobíde. Nespáchala som žiadny smrteľný hriech.“
„Milá dcéra, a čo vaše dieťa bez otca? To nie je smrteľný hriech?“
„Otče, moje dieťa má ako matku tak aj otca.“
„Milé dieťa, vaše reči sú viac než nerozvážne. Každý hriešnik by mal dobrovoľne spolupracovať s cirkvou svätou, lebo ona je právoplatnou zástupkyňou nášho Pána na zemi,“ a mních prevrátil svätuškársky oči.
„A ako má vyzerať tá spolupráca s cirkvou svätou, otče?“
„Milé dieťa, cirkev svätá je naklonená poľskému kráľovi … iste viete veľmi dobre, čo to znamená …“
„Áno otče, to viem veľmi dobre.“
„Takže, milé dieťa, v tomto balíčku je zásielka pre mladého kráľa. Účinkuje okamžite, dajte si pozor, keď s tým budete zaobchádzať,“ potom opäť svätuškársky prevrátil oči a zaspieval: „V mene Otca, i Syna i Ducha svätého, amen,“ a odišiel.
Beáta zobrala pohár, nasypala do neho obsah balíčka a naliala vodu. Premiešala. Vrecúško hodila do ohňa a otvorila okno. Ešte raz sa pozrela na rozpustený obsah, potriasla pohárom a vyliala ho von.
„Prikázanie piate: Nezabiješ!“ povedala si nahlas. Pohár ešte vypláchla a obsah znovu vyliala oknom. Potom si umyla a osušila ruky. Vtedy vošiel Karol.
„Zdá sa, že ste mali návštevu,“ poznamenal.
„Áno,“ vzdychla si. „Bola tu jedna posvätná osoba.“
„Kňaz?“ spýtal sa Karol a siahol po pohári na stole. Zobral džbán s vodou a nalial. Beáta vyskočila oproti nemu ako fúria. Vychytila mu pohár a vyhodila ho cez okno až bolo počuť ako sa s cinknutím rozbil.
„Zbláznili ste sa?! Piť z cudzieho pohára?! Veď ste sa mohli otráviť!“
„Čo bolo v tom pohári?“
„Jed, vy hlupák!“
„Ale veď ste ho vyplachovali!“
„Viete vy vôbec niečo o jedoch?! Sú jedy, ktoré vás zabijú len tým, že sa ich dotknete. A sú aj také, po ktorých sa musíte dobre umyť, aby ste nenasledovali aj vy svoju obeť!“
Karol tam stál, pozeral sa na ňu a usmieval sa. Vedel, že ona by ho nikdy nebola schopná otráviť.
„Tak vy sa ešte smejete! Chytajte toho mnícha, on doniesol ten jed pre vás!“
„O mnícha sa nemusíte obávať. Už si prehliada hradné väzenie.“
„Naozaj? To je dobre. Čo budeme teraz robiť? Mala som vás otráviť.“
„Viem, vypočul som si celý rozhovor. Asi vás dám zavrieť do väzenia.“
„Mňa? A prečo?!“
„Aby si Poliak myslel, že som vás chytil a neotrávil vás on,“ potom podišiel ku nej a zašepkal jej do ucha: „Prídem tam za tebou, aby ti tam nebolo smutno, súhlasíš?“
„Dobre, ale najprv si poriadne poumývaj ruky, aby som tam zbytočne nečakala. A teraz zavolaj stráže.“
Beátu naozaj odviedli stráže do väzenia. Lenže Karol prikázal, aby jej ho upratali a dal jej tam priniesť aj posteľ namiesto tvrdej dosky. Zdôvodnil to tým, že väzeň je predsa len žena a jej vina sa ešte musí dokázať.
Večer prišiel do väzenia Karol. Strážcu prepustil a kľúče si zobral on sám. Odomkol celu. Na posteli sedela Beáta a vyšívala.
„V tejto tme si pokazíte oči,“ vyčítal jej kráľ.
„Je tu ešte dosť svetla. A aj tak je to lepšie ako nečinne sedieť,“ usmiala sa, odložila výšivku a vstala. Podišiel k nej, zobral jej tvár do dlaní a dlho sa jej pozeral do očí. Vyrušil ich zvuk, ktorý k nim doľahol zo zamrežovaného okienka nad ich hlavami.
Zdalo sa, akoby k okienku niekto prišiel. Chvíľu tam stál a potom sa ozvali kroky ešte jednej osoby. Tí dvaja sa vonku stretli a ticho noci prerušil šepot v poľštine. Beáta položila Karlovi prst na ústa a zastala si tak, aby počula čo najlepšie. Obaja zostali ticho a bez pohnutia stáť, až kým tí dvaja spred okienka neodišli.
„Karol,“ zašepkala, „tí dvaja čakajú mnícha. Hovorili, že neveria tomu, že urobím to, čo chcú oni a tak podplatili jedného sluhu v kuchyni, aby ti nasypal zajtra do jedla jed. Sluha to sľúbil a určite to aj urobí. Boli znepokojení, že sa im mních neozval.“
„Ty vieš poľsky?“
„Samozrejme. U nás sa rozprávalo viac poľsky ako česky. Moja matka je Poľka. Dokonca je nejakou vzdialenou príbuznou poľského kráľa, ale to nie je dôležité. Ako by sme zistili, kto sú tí dvaja?“
„Zistím si, kto dnes prišiel do hradu. A nájdem si aj toho sluhu z kuchyne. Beáta, neviem, či za tebou ešte dnes prídem. Dvere ti nechám otvorené, len zostaň tu. Sem dole sa nikto nedostane, neboj sa. Pošlem Orlíka, aby ťa strážil. On vie mlčať, o tom som sa už neraz presvedčil,“ Karol sa uklonil a pobozkal Beáte ruku.
Zakrátko naozaj prišiel Orlík. Beáta sa sním rozprávala naposledy pár dní po súboji a teraz bola trošku v rozpakoch. Orlík to videl a prihovoril sa jej:
„Pani Beáta, bol som s kráľom vtedy, keď bol u vás ten mních. Viem o všetkom, čo sa stalo. Nemusíte sa báť, nikoho k vám nepustím,“ a usmial sa na ňu.
„Vy sa na mňa už nehneváte?“
„Ja som sa na vás nikdy nehneval. To len moja mužská samoľúbosť dostala príučku. Karol mal pravdu, rytier má byť statočný a odvážny a je to jedno, či je to žena alebo muž.“
Beáta sa usmiala. Práve vtedy sa na tomto podivnom mieste zrodilo jedno krásne priateľstvo. Orlík, ktorý sa do tejto chvíle zdal drsný a neotesaný, sa zmenil. A táto zmena bola veľmi prospešná. A to nielen im dvom. Rozprávali sa celú noc.
Ráno prišiel arcibiskup Arnošt, pošepol niečo Orlíkovi, Orlík sa rozlúčil a išiel za kráľom. Arnošt však zostal dole vo väzení.
„Vaša svätosť mi prišla dať posledné pomazanie?“ opýtala sa Beáta, keď arcibiskup dlhý čas mlčal a v očiach jej hrali nezbedné plamienky.
Arnošt očervenel a rozpačito jej odpovedal: „Viete dobre, že nie. Panovník vám nikdy nedovolí ublížiť.“
„Len aby jemu niekto iný neublížil.“
„Vy sa o neho bojíte?“
„Pravdaže. Vy nie?“
„Samozrejme, že sa o neho bojím. Odvtedy ako sa začal starať o Čechy, je mnohým európskym kráľom veľmi nepohodlný. Ale nemusíte sa báť. Už vie, kto boli tí dvaja Poliaci. Dokonca ich pozval i na obed.“
„Na obed?! Veď ho chcú otráviť jedlom!“
„Nemusíte sa o neho vôbec báť. Vie, čo má urobiť. A už vie aj to, ako nájde toho sluhu.“
„Ale aj tak sa bojím.“
„Vydržte, príde za vami hneď ako bude môcť.“
Arnoštov hlas upokojoval, ale aj tak to boli veľmi dlhé hodiny čakania. Karol prišiel až po zotmení.
„Karol, vy ešte žijete?“ radostne zvolala Beáta a rozbehla sa mu oproti. Panovník sa usmial, ešte chvíľku ich napínal a potom im začal rozprávať:
„Tých dvoch som našiel veľmi rýchlo. Pomohol mi strážca brány, lebo si ich oboch pamätal. Ešte ich totiž na hrade nevidel a tak sa pýtal, za kým idú. Povedali, že za mladým kráľom a tak ich pustil. Lenže zbadal, že idú kdesi bočne. Pri bráne nechal len druhého strážcu a tých dvoch sledoval. Keď videl, že sledovanie asi potrvá dlhšie, poslal ku bráne iného namiesto seba. Vypočul si aj ich rozhovor, lenže veľa z neho nerozumel. Ukázal mi ich hneď večer. Tak som ich dal do rána strážiť. Ráno som ich pozval na obed spolu s mojím dvoranstvom. Tam som sa vyhovoril, že sa akosi necítim dobre a ako prejav mojej priazne som im dal naservírovať moje jedlo i víno. Mali ste vidieť ako sa tvárili, keď im ho predložili, ale museli to zjesť. Neprežil ani jeden. Tak som si zavolal všetkých kuchárov a sluhov, ktorí jedlo nosili. Dostali na výber: alebo sa vinník prizná a bude iba sťatý alebo si všetkých zoberie kat. Vinník sa priznal sám.“
„Ale prečo sa priznal, keď sa mu nedalo nič dokázať?“
„Viete, slečna Beáta, keď dajú niekoho katovi, nasleduje dlhé mučenie a vinník sa prizná aj tak. Vybral si ľahší odchod z tohto sveta,“ odpovedal namiesto Karla Arnošt.
Nasledovalo dlhšie mlčanie. Potom ho prerušila Beáta:
„Čo budeme robiť? Nemôžem tu trčať večne.“
„To ani nebude treba. Pôjdete do Prahy, do vášho domu, budete chodiť oblečená tak, ako vtedy keď ste odo mňa utiekli a nikto vás nespozná. Ani ja by som vás vtedy nebol spoznal,“ povedal Karol.
„Ale aj tak ste ma spoznali. Podľa čoho?“
„Podľa hlasu. V meste ho budete musieť trošku meniť. Ináč, keď som zistil, kde je ten váš dom, kúpil som ten susedný. Má totiž s tým vašim spoločný múr. Dnes som dal obidva domy prepojiť tajným priechodom na prvom poschodí. Ale tie práce by vám nemali vadiť. Prvé dni tam budete sama, dokonca ani robotníci vás neuvidia. Sú to Taliani a nehrozí, že to niekomu prezradia. Nevedia dokonca ani to, že pracujú pre panovníka. Každý deň bude niekto vo vedľajšom dome, najmä ja sám. Súhlasíte?“
„Súhlasím.“
„Teraz sa vrátime do paláca aj s vami. Je tma, nikto nás neuvidí.“
Vrátili sa hore a ešte v tú noc vyprevadil kráľ Beátu do Prahy.
Keď talianski majstri ukončili stavebné práce na Beátinom a Karlovom dome, kráľ priniesol k Beáte aj syna. Najal mu nové pestúnky, také, ktoré Beátu nepoznali a nevedeli kto je.
O rok sa Beáte narodil druhý syn – Ján. Pre Beátu Karol zariadil všetko tak ako pred rokom. Deti boli síce v jej blízkosti, ale starali sa o ne opatrovníčky a pestúnky.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.