– formy prejavov zla v našom živote –

Dve formy prejavov zla

Ľudstvo sa oddávna nachádza v moci zla, a nielenže nemôže pochopiť jeho podstatu vo všeobecnosti, ale má aj bludné predstavy o prejavoch zla v našom živote. Príkladom takých bludných predstáv – sú rozšírené názory na posadnutosť pozemského človeka.
Predpokladá sa, že byť posadnutým – je nejaké odstupňovanie sklonu ku zlu, ku zlým alebo „nečistým silám“. Tiež sa predpokladá, že z posadnutosti pochádzajú mnohé nešťastia. V skutočnosti však posadnutosť nie je tak nebezpečná pre okolie, než je druhá forma prejavu zla v našom živote – byť pod démonickým vplyvom. V skutočnosti táto druhá forma prejavu zla je neporovnateľne rozšírenejšia než posadnutosť. Posadnutí konajú oveľa menej zlého, než pozemskí ľudia, ktorí sú pod démonickým vplyvom. Je teda nepomer páchania zla v jednom aj v druhom prípade.
Napríklad na niektoré známe historické osobnosti, ktoré zastávali mocenské úrady a páchali zlo vo veľkom rozsahu, sa mnohí dívajú ako na posadnutých. V skutočnosti však tieto zlo páchajúce osoby boli pod démonickým vplyvom, ale neboli posadnutí.
Aby sme dej lepšie pochopili, musíme použiť znalosti o Zákonoch Stvorenia, odhaliť z pozemského pohľadu utajené mechanizmy prejavov zla v jednom aj v druhom prípade – v prípade posadnutosti aj v prípade, keď sa pozemský človek nachádza pod démonickým vplyvom.

Posadnutosť

Za posadnutého je treba pokladať takého človeka, ktorého pozemské telo ovláda zlý alebo nečistý duch, ktorý vytesnil a paralyzoval ducha, ktorému je toto telo dané na čas pozemského života a okupuje ho v priebehu nejakého času. Pravdaže, nevyhnutnou podmienkou posadnutosti je lenivosť ducha, ktorému telo patrí. Strata duchovnej bdelosti a nedostatočný duchovný pohyb vyústia do toho, že v dôsledku akejkoľvek udalosti nastáva vpád ducha – dobyvateľa – ducha, ktorý kedysi žil na zemi v pozemskom tele, no teraz je už bez neho. Pokiaľ ide o diania vedúce k posadnutosti, môžu byť rôzne. Môže to byť, napríklad, prežitie strachu, silného zľaknutia, alebo výuka okultných cvičení, a tiež vyvolávanie duchov, hýbanie stolíkom, atď., to jest všetko to, čo oslabuje alebo otvára dokorán ochranné brány duše, vytvárajúc predpoklady pre vpád nevítaných hostí zo záhrobia.
Ak teraz taký posadnutý koná zlé skutky, napríklad, kradne majetok iných, škodí ich telám, tak zodpovednosť podľa Zákonov Stvorenia nesie duch-okupant. Veď práve jeho voľba k zlému ovláda aj telo, zatiaľ čo duch vytesňovaný a okupovaný nenesie zodpovednosť za navýšené zlo, lebo svojou voľbou sa nezúčastňuje na páchanom konaní.
Pre zúčastnených všetko toto dianie ostáva nejasné, a názory, väčšinou, nesprávne. Ľudia vidia vonkajšiu stránku javov, no nechápu podstatu.
Materialisticky orientovaná veda hovorí o takých javoch, ako o rozštiepení či rozložení osobnosti. Osobnosť však, nositeľom ktorej je duch pozemského človeka, jeho vnútorné jadro, nemôže sa „rozdvojovať“ alebo sa „deliť“. Ale prejav dvoch alebo viacerých duchov, z ktorých každý je samostatná osobnosť so svojou osobitou skladbou charakteru, cez nejaký pozemský obal je celkom možný. Toto prebieha v prípade posadnutosti.
Veriaci ľudia nepopierajú záhrobie, hovoria o posadnutosti „besom“ alebo démonmi, blížia sa k pochopeniu podstaty javu, avšak všetko jedno, mýlia sa. Pretože k posadnutosti pozemského človeka démonom, „besom“, (a tiež „satanom“, „diablom“ atď.) dôjsť vôbec nemôže. Ale človek sa môže nachádzať pod démonickým vplyvom.

Démonický vplyv

Najskôr ale musíme pochopiť čo je to démon? Aký je charakter démonov? A v čom je základný rozdiel medzi démonom a duchom človeka?
Démon – to je podstata, ktorá prijala formu zlého chcenia ľudského ducha. Toto patrí k vlastnostiam ľudského ducha, ktorého sa nemôže zbaviť: svojím chcením v cítení vytvára v záhrobnom svete ustavične ako svetlé bytosti, zosobňujúce formy dobrého chcenia, tak aj démonov, formy zlého chcenia (formy nenávisti, závisti, klamstva, žiadostivosti, lakomstva atď.). V oboch prípadoch človek používa neutrálnu tvorivú silu, prestupujúcu Stvorením.
Takým spôsobom, jadro, ako svetlých bytostí tak aj démonov, ktoré vzniká v dôsledku činnosti ľudského chcenia, ovláda vlastnú hnaciu silu a formuje ju podľa chcenia ľudí: v dobrom alebo v zlom. Práve tieto formy ľudského chcenia často vnímajú jasnovidci – to sú tí pozemskí ľudia, ktorí majú schopnosť vnímať záhrobný svet.
Je ľahko pochopiteľné, že formy ľudského chcenia sú, v každom prípade, slabšie než je samotný ľudský duch. Majú naňho, samozrejme, vplyv, ak v ňom nájdu podobnosť. Ba čo viac, na základe Zákona Príťažlivosti Rovnorodého sa spájajú do centier, výrazne sa zosilňujú v spätnom pôsobení na pozemské ľudstvo, prinášajúc tak záhubu alebo požehnanie.
Formy dobrého chcenia nesú dobro, napríklad, zosilňujú a podporujú dobré konania a inšpirácie. Formy zlého chcenia nesú zlo. Ale k posadnutosti nikdy priviesť nemôžu. Démon, v sile svojej povahy, totiž nemôže vytesniť dokonca ani lenivého ducha a násilne obsadiť telo, aby ho ovládalo namiesto ducha. Toto môže len iný duch. A predsa sa môže človek sám odkryť v ústrety nečistým záhrobným prúdeniam a ocitnúť sa pod démonickým vplyvom.
Tento proces je omnoho nebezpečnejší, ako pre samotného človeka, tak aj pre jeho okolie. Pretože človek koná v tomto prípade chladnokrvne, vedome, zákerne, na základe vlastného rozhodnutia – stáva sa nástrojom temnôt. Samozrejme, že nesie plnú zodpovednosť za svoje konanie. Svojmu okoliu prináša ohromné škody a sebe nakladá preťažkú karmu.

Evanjelické príklady posadnutosti a démonického vplyvu

Zo spisov evanjelistov sa dozvedáme, že Syn Boží Ježiš mohol pomôcť posadnutému. Vykázať nízkeho ducha-okupanta mohli aj učeníci Ježiša – to znamená ľudskí duchovia, ktorí mali spojenie so Svetlom. Nebudeme sa miasť tým, že v evanjelických textoch sa používajú také výrazy ako „posadnutý démonom“ alebo „besom“. Keď sa skutočne jedná o posadnutosť – je to vždy zlý duch, ktorý násilím ovláda cudzie telo, nikdy nie démon alebo „diabol“. V iných prípadoch sa, celkom správne, hovorí o posadnutosti „nečistým duchom“, to znamená zlým, padlým duchom.
Ježiš, pokiaľ sa s takými prípadmi stretol, vyháňal zlých duchov, a dával možnosť duchovi, ktorého pre lenivosť vytesnili z ovládania pozemského tela, konať v pozemskom. Prežitý otras, ale v prvom rade život podľa slov Ježiša, bol zábezpekou toho, že podobné nešťastie sa človeku už nezopakuje.
Jednako, Syn Boží Ježiš nemohol oslobodiť od zlého vplyvu takého pozemského človeka, ktorý sám podával ruku temnu a tým sa ocitol pod démonickým vplyvom. Na ceste ku takému obratu stálo dobrovoľné rozhodnutie ľudského ducha, jeho vlastná zlá voľba.
Ježiš nemohol obrátiť k dobrému nikoho, kto sa dobrovoľne otvoril v ústrety temnu. Nemohol obrátiť ani svojho najbližšieho učeníka, Judáša Iškariotského, keď sa rozhodol konať zlo proti svojmu učiteľovi. Nemohol obrátiť k dobrému farizejov, ktorým konanie Ježiša nebolo žiadúce, pretože to obmedzovalo ich moc nad národom. Preto sa Ho snažili zabiť, keď nemohli inak urobiť koniec Jeho pôsobeniu.
Všetci títo si počínali vskutku s diabolskou ľstivosťou a obratnosťou, cieľavedome uskutočňujúc svoje vlastné plány na život. Predovšetkým to boli plány temna, ktoré akýmikoľvek prostriedkami bojuje so Svetlom. Takým spôsobom sa títo pozemskí ľudia stali dobrovoľnými nástrojmi temna, ktoré našlo v ich dušiach to, o čo sa samé mohlo oprieť. Za také konanie, urobené pod démonickým vplyvom, niesli osobnú zodpovednosť, uvaľujúc tak na seba preťažkú karmu.

Niektoré závery

Tieto výklady a príklady nám odhaľujú, že posadnutosť a prebývanie pod vplyvom démona sú dve úplne rozlišné formy prejavov zla v našom živote. Ľudia pod vplyvom démona vykonajú oveľa väčšie zlo ako posadnutí. A ak mnohí ľudia môžu smelo povedať, že oni nie sú posadnutí, či môžu mnohí povedať aj: „Som oslobodený od vplyvu démona?“ Veď iba človek, ktorý je taký čistý, že jeho vnútorný pohľad je stále obrátený ku Svetlu a cítenie ktorého funguje v plnej sile tak, že akékoľvek nečisté prúdy a formy budú ním rozpoznané a od neho odklonené, nenachádzajúc v duši žiadnu podobnosť, bude uchránený od démonického vplyvu. Už oddávna je známe, že takému človeku posadnutosť nehrozí.
Je lepšie nabrať odvahu a priznať si, oslobodiť sa od démonického vplyvu – to je ten cieľ, o ktorý je nutné sa snažiť zo všetkých síl, a využívať tú ohromnú silu, ktorá nám bola daná v Slove Božom.
Či sa nedostávame pod vplyv démona, naťahujúc ruku k temnotám, keď v nás prepuká rozčúlenie alebo závisť, alebo keď podľahneme svojim charakterovým slabostiam, nedbalostiam v čomkoľvek, alebo keď sa stávame ľahkomyseľnými? Niekto povie, však sú to drobnosti. Predsa však z týchto drobností sa, v dôsledku, vytvára celé naše bytie končiace alebo blaženosťou večného života v Kráľovstve večného radostného tvorenia, ktorý tiež voláme Rajom, alebo záhubou v strašných mukách sprevádzajúcich rozpad osobného vedomia.
Semeno ktoré klesá do pôdy vyzerá neveľké v porovnaní s tou rastlinou, ktorá z tohoto semena vyrastá. Nie ináč je to so všetkým, čo pochádza z nás, začínajúc cítením, chcením, myslením. Takže zlo, ktoré raz vychádza z nás von a stáva sa viditeľným a obklopujúcim nás v našom pôsobení, slovách a konaní, tiež kedysi bolo akousi drobnosťou, ktorej sme dali svoje „dobro“.

Preklad: Božena Rákošová