Sedela som na záhrade a písala som na notebooku. Bolo tam príjemne, lebo záhrada bola konečne upravená a jasná zeleň stromov až tak hladila dušu. Moje kochanie sa krásami prírody prerušil príkry ženský hlas:
„Pani suseda, môžete na chvíľu?!“ tón hlasu rozkazoval. Vstala som a podišla som k plotu.
„Pani suseda, tečie nám hnojovka do studne a to tak, že sme museli odstaviť kúpeľňu! A keby len to, nad studňou som sušievala bielizeň a teraz už nemôžem, lebo je tam smrad!“
Začudovane som sa na ňu pozerala a nechápala som, čo mi chce povedať. Hospodárske zvieratá nemáme žiadne a teda od nás nemôže žiadna hnojovka zatekať susedom do studne. Suseda srdito pokračovala ďalej: „A ten váš pes! Uviažte ho, aby nebehal po záhrade, lebo vždy skáče do nášho psa!“
Znovu som sa začudovala – záhradu máme dobre ohradenú, náš pes behá len po našom pozemku a nikdy sa nestalo, žeby preskočil plot a utiekol na cudziu záhradu. Pravdaže, ako to psi robia, keď sa stretnú pri plote, tak do seba skáču a brešú o celú svoju psiu dušu. Pes mojej rozhorčenej susedy, ako obvykle, práve vtedy behal po celej ich záhrade, náš sa ďaleko odtiaľ zohrieval na slniečku pri dome…
Suseda ešte pospomínala kadečo a zavŕšila to požiadavkou, že my máme urobiť nápravu, hlavné tú s hnojovkou.
Nezmohla som sa ani na slovo a premýšľala som, čo sme urobili zle a čo mi vlastne chcela tou hnojovkou povedať.
Prišla som domov a všetko som porozprávala mužovi. Ten najprv nechápavo krútil hlavou, že ničomu nerozumie, až zrazu … „jaj, však my sme na našom dvore zahádzali tú mokrinu starým rozbitým betónom…“
V tej chvíli mi to došlo. Veľa rokov pretekala hnojovka z ich prasacieho chlieva do nášho dvora, lebo ich pozemok bol trochu vyššie než náš. Na časti nášho pozemku bola práve preto „voňavá“ mokrina, ktorá ma dlho hnevala. Keď som upozornila susedov, že to asi nebude v poriadku, vysmiali sa mi, že voda tiekla vždy z kopca a nie do kopca.
Pri nedávnej prestavbe sme museli rozbiť starý zvetraný betón a ten som prikázala robotníkom povyvážať do tej prírodnej „voňavky“. Bolo ho veľa a tak pekne-krásne vytvoril kopček, pričom jeho spodné vrstvy nasiakli a tým vysušili mokrinu. Navyše sme ho zaviezli hlinou a silné dažde spolu so zimnými mrazmi z neho urobili skalné bralo…
Náš pozemok je odvtedy na tomto mieste vyššie než susedin, suchý a zmizla aj jeho dovtedy typická „vôňa“. A hnojovka, ktorú suseda „chce“ riešiť, im zateká do ich vlastného dvora a studne vrátane „vône“, ktorou doteraz „tešili“ nás. A vyzerá, že toto sa im nepáči.
S manželom sme sa po tomto zistení zasmiali. Lenže spozná ľudská hlúposť jamu, do ktorej sama spadla?