Kĺžem Pohľadom po Krehkosti Krídiel Vážky,
ktorú si Ty, náš Stvoriteľ, musel utkať z Lásky.
Ku všetkému stvorenému, nielen, ku svojim Deťom,
aby mohli vpíjať, aj nasýtiť sa Krásou, nielen, Kvetov.

V ich Nehe kúpať sa, Peknotou láskať sa,
Nápojom Lásky trvale pretekať sa,
i Chuti tej, čo Vlnenia vinú sa z nej.
Čo nadnáša, nepýta, ponúkne sa v nej
v Nehe Záblesku, čo rozbreskne, rozčerí,
čo rozdá sa, nasýti, ponúkne k Večeri,
Krídelkom pohladí, rozvlní, nadelí.
Aby nerovné nebolo, neboli Predely.

Vo Vánku nechať sa, Ľahkosťou vznášať sa,
potíšku, poľahky Voľnosťou hojdať sa,
opájať sa Prítulnosťou Lúčov hrejivých,
a vtekať sa do Pramienkov Lásky nezbedne šteklivých,
čo od Teba prišli Pane. Je to Pošta nebeská
čo od Teba vanie … I priamo, i klenie sa
v Poznaní získanom, čo v sebe vyvinie sa.

Prežitia Ducha poľahky obvinie
v Prúdeniach nadelí i si ich privinie.
Otázku vyšle Duša k Nebesám:
Ach, Pane, to my sme na Vine?
Že Kráľovstvo malo byť na Zemi!
Nie Márnosti, Opraty, ťaživé Premeny.

Hlas z Nebies zazvučí, znejú Ozveny:
„Tvor! Krásu za čo si, za čo zamenil?“ …