Kde ty Duša Domov máš?…
Čo na Zemi z neho si pamätáš?
Aké to krásno z neho vialo,
no potom ho dole zasypalo?

Hore nepoznáš iné Hodnoty
len stúpajúce Vľúdnoty
do Ducha čo vanú
a nikdy neprestanú.

Nevidíš HO a nikdy nevzhliadneš
no aj tak Blaženosť ovládneš.
Bo z Vnútra tvojho sype sa
jak prežiarenému Nebesá.

Krásou čo dole neznajú
v Prílive Jasu len Odtienok utkajú
ten čo ľahúčko ťa nadnáša
a Prúd Svetla dole prináša
by precitol si ku Peknote
ku láskyplnej Dobrote.

Ako to, Pane, ako to stráviť?
Ten pozemský Šat nie je ľahko spraviť.
V Úsilí, čo v Duchu sa vinie
no Klenot Tvoj nebeský
nie a nie, ešte nevyzdvihne.

No nevzdávaj to Tvor pozemský!
Ľahšie je to len nadzemsky.
V Lúči Lásky tam sa žehná
tam je krásna, tam je nežná…
Bo jedno ťa tam opája,
Nadpozemská Paráda!

Nemá ona Trblietky
no opojí ich, no všetky!
Blaženosťou nebeskou.
Zomknutosťou pre všetko
čo Vernosť JEMU sa nazýva.
Také však, len, hore prebýva.

Tak chop sa, Človek, tej Roboty
a neboj sa trieštivej Lopoty
na sebe samom pracovať
ušľachtilé v sebe budovať.
Bo takto sa ti oplatí
držať sebe samému Opraty
čo v správnom tom Smere
do Nebeského speje.