Riecť mnohé TI mám (2)

Riecť mnohé TI mám, no chýbajú mi Slová.
Ako ten Nápor, ako len zdolať.
Ty láskavý si náš Stvoriteľ
Lásku ku Tvorovi votkal si do svojich Diel.
No on ju nevidí, stále si cloní
len v Chvíľach slabých Hlavu k Tebe kloní.

No Božská Láska iná je
tá hladí, žiari, prehreje.
Podnieti, pozdvihne, Ruku podá
zo žiarivého sa Mozaika Tvoja skladá.
Tu pozdvihne, čo vädnúť chcelo
tam vyladí, čo burácaním vrelo.
Tam prísne zavanie, ochladí Tápanie
tam preteplí a Láskou zavanie.

Teplom Božským presvietil si Svety,
Tvor nech dolu vykoná a vysadí Kvety
nového Žitia, Prúdenia Smer
čo Ducha rozochvie, napriamiť smie
bo inak nevie, nemôže byť
aby Človek netúžil, nevedel verný byť.

Bo Iskra z Lúča Tvojho ho zasiahla
aby Mier na Zemi Duša konečne dosiahla.
Bo Mier Nebeský len tak na Zemi podporíš
ak Mier vnútorný tam v Duši ustojíš.
A nie len na Chvíľu, ale už stále
by Stvorenie nemalo zakaždým namále.

Nech Duša vzchopí sa konečne k tomu
a Chcením dospeje k Bodu Zlomu.
Bo odteraz len tak smie ísť ďalej
svoju už zanechať a naberať na nej,
tej Lúke Radosti čo zelenou tam veje
bo Duch už v Radosti pod Tvoju leje.
Bo Tvoja Vôľa je čo skvieť v sebe chráni
tú svoju začlení, nič mu už nebráni,
bo vytrhnúť chcel tú Neresť v sebe
a podriadiť v radostnom Tvorení TEBE.