Všetko začalo jednou cestou v autobuse. [hidepost=0]Štvorročná Zuzka sedela pri okne a pri zastávke, kde autobus zastavil, uvidela kríž s ukrižovaným Ježišom. S úžasom v očiach hľadela na neho a nezmohla sa na slovo. Keď sa spamätala, povedala:
„Tam visí zabitý ujo, vidíš?“
„To je Ježiško, Zuzka.“
„Ten, čo nosí darčeky?“
„Ten.“
„Kto ho tam pribil?“
„Zlí ľudia.“
„Ježiško je dobrý, tak prečo to urobili?“
„Neviem, Zuzka. Asi preto, že to boli zlí ľudia.“
Chvíľu premýšľala a potom sa ozvala:
„Ale to ho muselo bolieť.“
„Bolelo.“
Zrazu sa rozplakala:
„Mami, ja sa bojím.“
„Neboj sa, nič sa ti nestane.“
„Ale ja sa bojím o Ježiška.“
„Neboj sa, Zuzka, Ježiško je už doma, už sa mu nemôže nič zlé stať.“
„A kde je doma?“
„Tam vysoko na nebíčku.“
„A stade nosí darčeky?“
Usmiala som sa.
Prešiel čas a zdalo sa, že Zuzanka na Ježiška zabudla. Ale nebolo to tak. Keď uvidela vedľa cesty kríž, vždy sa rovnako pýtala. Zdalo sa mi, že nedokáže pochopiť, prečo ľudia konajú tak, že ubližujú a zabíjajú.

Raz sme boli na návšteve a išli sme na prechádzku do parku. Vedľa cesty stál opäť kríž. Zuzanka išla vedľa našej známej a znovu začala so svojimi otázkami:
„Teta, vieš, že tam na kríži je Ježiško?“
„Viem, Zuzka.“
„A vieš, že ho zabili zlí ľudia?“
„Aj to viem,“ vzdychla si naša známa.
„A prečo boli zlí?“
…

Takéto otázky dávala Zuzanka každému dospelému, ktorý s ňou nejaký kríž videl, ale nikto jej nedokázal uspokojivo odpovedať.

V jeden deň pribehla vybehla zo svojej izbičky za mnou s plačom. Oprela sa o mňa a slzy jej stekali a kvapkali na zem.
„Čo sa ti stalo, Zuzka? Prečo plačeš?“ pýtam sa jej.
Ona sa ešte viac pritúlila a povedala:
„Oni ho zabili. Prečo ho zabili?“ a uprela na mňa oči.
„Koho zabili?“
„No Ježiška. Pribili ho na kríž. A to ho muselo bolieť. A on potom zomrel. Prečo ho zabili? Veď on bol dobrý.“
„Boli to zlí ľudia,“ zmohla som sa na odpoveď a utrela som jej slzy.
„Ale veď Ježiško bol dobrý, tak prečo ho zabili?“
„Lebo boli zlí.“
„A prečo boli zlí?“
„Neviem.“
„A naozaj potom vstal z mŕtvych?“
„Pravdaže, ale potom odišiel tam hore.“
„A už sa nevráti?“
„Nie, Zuzanka, už nie.“
„A tam hore mu neublížia?“
„Neboj sa, Zuzka, tak vysoko sa nikto z ľudí nedostane.“
„To je dobre. Ale aj tak sa o neho bojím.“
Chvíľku bola ticho a potom sa spýtala:
„Prečo nemá Ježiško na kríži šaty? Isto mu bola zima.“
Nevedela som jej odpovedať. Určite to bolo vtedy strašné a toto dieťa to dokázalo vnímať aj po dvetisíc rokoch.
„Mami, môžem si nakresliť Ježiška?“
„Pravdaže môžeš. A kde si ho nakreslíš?“
„Na stenu v izbičke. A nakreslím ho oblečeného. Môžem ho nakresliť oblečeného?“
„Pravdaže.“
„A nakreslím ho bez kríža tam hore, kde je doma, dobre?“
Prikývla som a ona odbehla. Keď som ju večer pred spaním prišla prikryť, na stene nad posteľou vysoko pod stropom v modrých oblakoch bol nakreslený Ježiš v modrom rúchu s gloriolou nad hlavou a s úsmevom na tvári.[/content_control]