V to ráno som sa vybrala spolu so svojim synom k lekárke.
„Máš moje zrkadielko?“ spýtal sa ma syn v ambulancii.
„Fíha, my sme ho zabudli doma!“
„Vidíš, ja som ti vravel, že ho máš zobrať so sebou!“ hneval sa.
„Nemyslím si, Janík, že ty by si mal na tom menšiu vinu. Komu sa ráno nechcelo vstať? A kto ležal na posteli a musela som ho obliekať? Vidíš, keby si nebol lenivý, mohla som zrkadielko zbaliť do tašky. Takto sme naň zabudli.“
Môj syn sa neuspokojil a chcel sa vrátiť. Keď som odmietla, dudral a frflal. Každého chcel zboxovať alebo aspoň kopnúť. Nadarmo som ho utešovala, že si vypýtame potvrdenie. Moje slová na neho pôsobili asi tak, ako keď sa leje olej do ohňa.
Nakoniec som nehovorila nič. Len som sedela na lavičke a s červenou tvárou som sa hanbila za svojho syna.
Keď sme vychádzali z ambulancie, videli sme pri výťahu takú drobnú starenku. Po zvráskavených lícach jej tiekli slzy. Môj syn prišiel ku nej a so všetkou vrúcnosťou, akej bol tento vtedy sedemročný chlapček schopný, jej povedal: „Neplačte.“