Najvzácnejšia hračka

Sedeli sme vo vlaku s naším 6-ročným synom a cestovali sme domov.
„Máš môjho ježka a zajačika?“ spýtal sa ma syn.
„Nemám.“
„Prečo nemáš moje hračky?“ spýtal sa ma s plačom.
„Pretože sme sa pred cestou dohodli, že ja sa budem starať o jednu tašku, tatino o druhú a ty o hračky.“
„Ale ja som si ich zabudol u tety.“ Plakal a obrovské slzy sa mu kotúľali po tvári. „Vráťme sa naspäť a vezmeme ich.“
„Nemôžeme sa vrátiť, lebo vláčik tak skoro nezastane.“
„Ale ja tie hračky potrebujem!“
„Neboj sa, vrátime sa sem o niekoľko dní a hračky si zoberieš.“
„Ale do vtedy ich nebudem mať pri sebe!“
Naši spolucestujúci tento dialóg počúvali a jedna pani ho chcela potešiť:
„Keď sa vrátite domov, tatino ti ešte jedného ježka a zajačika kúpi. Potom budeš mať dvoch ježkov aj dvoch zajačikov.“
„Ježka mi kúpi, ale zajačika nie!“
„A prečo ježka áno a zajačika nie?“
„Pretože taký zajačik sa nikde nedá kúpiť. Ušila mi ho maminka!“