Ten, ktorý je Kríž, prichádza k vám a ruky má pripravené k požehnaniu. Vytryskuje z nich biely lúč Čistoty a červený lúč Lásky, ktoré sa spletajú do dúhového vrkoča, z ktorého vychádza jasný blesk, aby ožiaril tmavé končiny tohto stvorenia.

Prenikavo sviští nadol, zanechávajúc za sebou jasnú stopu, ktorá ukazuje cestu, kadiaľ bude v budúcnosti prenikať Svetlo po dokončení očisty týchto tmavých častí stvorenia.

Vo svetle Svetla, ktoré vychádza z blesku, môžeme pozorovať divoké hemženie, ktoré nastalo medzi zúfalými obyvateľmi týchto končín. Najohyzdnejšie príšery, ktoré sa kedysi nazývali ľuďmi, obývajú tieto miesta. Ani tie najhoršie predstavy nevystihujú správne tú ohavnosť, ktorá tu panuje. Sme v hlbokej rokline najhlbšej priepasti nazývanej ako „dno nenávisti“.

Obývajú ho tí duchovia, ktorí nedokázali nič iné len nenávidieť a pre túto nenávisť neváhali vraždiť, mučiť či inak prenasledovať druhých. Ako štvanci, ktorí naháňajú sami seba, tu žijú tí, ktorí viedli križiacke výpravy, tí, ktorí ako katani v sutanách mučili, tí, ktorí robili pokusy na iných ľuďoch, a tí, ktorí obete týmto katanom podhadzovali. Takýchto je tu najviac, viac než tých mučiteľov.

Voľakedy boli títo udavači na Zemi mocní a slávni a ich mená sa doteraz učíte na dejepise a doteraz nimi pyšne pomenúvate ulice či celé mestá. Ani Nero vo svojej zvrhlosti však nebol taký zvrhlý ako oni.

Ich prekliatím je strach. Strach o seba samého, že tí druhí spoznajú, akí sú zbabelí, že nemajú vlastný názor a že sa vlastne boja tých, ktorých udávali.

Áno, boja sa ich, lebo vždy udávali tých, ktorí mali svetlé hodnoty v sebe a boli teda duchovne bohatí, čiže duchovne slávni, pretože ich mená sú zapísané na prvých stránkach Knihy života i na stupňoch Božieho trónu ako mená tých, ktorí plnia.

Nikdy alebo iba výnimočne udávali i duchovne slabomyseľných, keď im išlo iba o majetok. Tými sa však necítili ohrození, lebo cítili, že sú slabí, možno ešte slabší než oni sami.

Pozrime sa na ich život, ak sa to týmto slovom dá vôbec ešte označiť, lebo horko-ťažko prežívajú s vypätím všetkých síl. Zvláštny je život týchto uctievačov nenávisti, pretože sa tak nenávidia, že sa jeden druhému vyhýbajú. Keď však osamejú, nevidia okolo seba nikoho, koho by mohli nenávidieť okrem seba samého, a tak trpia ešte viac. Vzápätí sa preto vydávajú von z ich obydlia do pochmúrnych ulíc pustého mesta, aby načerpali nové sily v nenávisti voči tomu, koho stretnú, nech je to ktokoľvek. A takto zbesilo pobiehajú von a dnu, lebo im stále niečo chýba.

Uprostred ich obydlí nájdeme niečo, čo pyšne nazývajú ako „chrám Boží“, no sťažka je to možné označiť slovom „chliev“. Ste prekvapení, že na takomto mieste sa ešte stretnete s Božím menom, ale je to tak. Nezabúdajte totiž, že práve sem smerujú cesty tých najväčších cirkevných fanatikov a cesty tých najhorlivejších členov cirkví. Uctie­vači diabla sú na míle vzdialení od týchto miest.

Vstúpme teda do ich chrámu a strhnime masku z výzdoby, aby sme sa zhrozili, čo sa pod ňou vlastne skrýva. Budete prekvapení, keď zistíte, že to nie sú žiadne ohavnosti, ale kríže. Napríklad kríže utrpenia, na ktorých skonal Syn Boží, či čierne pokrivené kríže, ktoré majú predstavovať kríže Pravdy. Nájdete tu aj moslimské symboly či symboly iných cirkví jeden vedľa druhého.

A už prichádza do vnútra jedna ovečka, ktorá prináša so sebou jeden kríž. Mal by to byť podľa jej názoru kríž rovnoramenný a zo zlata, ale v skutočnosti je to dýka, ktorú napriaha a zúrivými pohybmi ňou strháva iné symboly na zem.

Tu prichádza dovnútra niekto iný a v rukách nesie kríž utrpenia Syna Božieho. Hneď ním ovalil po hlave toho prvého, ktorý zamdlel. Napráva všetky strhnuté kresťanské kríže a s krucifixom ako s kyjakom stŕha na zem kríže grálske.

Tu vchádza do vnútra moslim so samopalom v ruke a výstrelmi stŕha na zem všetko.

A vzápätí vtŕha dnu nová skupina a nová a všetko sa v zúrivom zmätku a chaose opakuje znova a znova.

Takto to ide deň za dňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom. To, čo tam však nikdy nenájdete, je čo i len chabý pokus o bohoslužbu či pobožnosť, lebo na to už pri stŕhaní symbolov nezostáva čas.

Vonku pred chrámom prebiehajú ešte zúrivejšie boje. Tam sa veriaci vzájomne napádajú a zabíjajú, i keď o zabitie v týchto končinách v skutočnosti nemôže ísť. Robia to iba preto, že sa nevedia dohodnúť, či na oltár má ísť sedem sviec alebo päťdesiat, či krucifix má byť vľavo alebo vpravo, či sa zvoní päťkrát alebo dvanásťkrát denne a či tŕnie a bodľačie, ktoré tu majú miesto kvetín, môžu alebo nemôžu dať do kostola. Vo vzácnej zhode sa tu bijú všetci navzájom bez ohľadu na cirkevnú príslušnosť, lebo v tomto sa ani príslušníci rovnakej cirkvi nezhodnú.

Obďaleč stojí iná skupina, skupina diskutujúcich. Jeden sa oháňa falošným Koránom, druhý falošnou Bibliou a tretí falošným Posolstvom Grálu, aby presvedčil toho druhého, že iba on má pravdu, pričom každý má v rukách dýku, ktorou sa snaží svojho suseda bodnúť do chrbta.

Nečudujte sa falošnému Posolstvu Grálu. V skutočnosti sú to len prázdne dosky takisto ako druhé prázdne dosky, ktoré označujú Bibliu, a tretie, ktoré označujú Korán. Hadájúci sa do nich aj tak nepozerajú, pretože všetko vedia naspamäť, v skutočnosti sa oháňajú iba citátmi typu „Ján 2,25“.

Z knihy Pre ľudí