Keď sa v spomienkach vraciam do svojho detstva, je mi veľmi ľúto, že môj syn vychovávaný v paneláku, nikdy nemohol naplno prežiť lásku k nejakému zvieratku.
Vtedy som mohla mať tak 9-10 rokov a môj brat o 6 menej. Bývali sme na dedine. Moja mama kúpila 20 kuriatok a my dvaja sme ich chodili kŕmiť. Kuriatka rástli a začali sa perím od seba odlišovať. Niektoré sa podobali, ale medzi nimi bola jedna mladá sliepočka, ktorá sa nepodobala so žiadnou inou. Túto sme si vybrali a dali jej meno – Lipka.
Lipka bola naším miláčikom. Stačilo výjsť za plot a zavolať: „Lipa, pi-pi-pi!“ a Lipa dobehla. Kŕmili sme ju z ruky. Dávali sme jej šrot, kúsky chleba alebo aj obyčajné zrno. Dala sa nám chytiť a pohladiť. Dokonca sme ju nosili na rukách.
Nášmu starému otcovi sa to nepáčilo – veď kto to kedy videl skrotiť si sliepku! A tak nám stále opakoval: „Nechajte sliepky na pokoji. Priletí jastrab a vaša skrotená sliepka si sadne a on ju roztrhá.“
Neverili sme mu. Našej Lipke sa predsa nemôže nič stať!
Až raz naša Lipka načisto zmizla. Volali sme ju, hľadali všade, ale sliepky nebolo. Už sme ju aj oplakali, lebo sme si mysleli, že ju uchytil jastrab alebo roztrhala kuna … až raz – asi po mesiaci sa naša Lipka objavila a s ňou 10 maličkých kuriatok! To bolo radosti! Ibaže naša Lipka sa zmenila. Jej materinský cit nám nedovolil, aby sme sa čo len jedného kuriatka dotkli. Kamaráti – nekamaráti, veru nás aj ďobla. Lenže potom kuriatka vyrástli a z Lipky – kvočky sa stala naša Lipka – priateľka. Zase sme jej nosili dobroty a zase sa dala chytiť a pohladkať.
Starého otcove predpovede sa nikdy nenaplnili. Naša Lipka prežila všetky sliepky na dvore a dokonca ešte raz vyviedla kuriatka.
Až raz – odmietla zobať, perie jej vypadávalo a už sme potajomky za ňou plakali. Lenže obdobie pôstu prešlo a perie sa jej vymladilo. A naša Lipka si požila ešte niekoľko rokov.