Dokázali by ste trpezlivo čakať na niekoho dve hodiny? Bez náznaku nevôle, výčitiek, bez mihnutia oka? Sama za seba a pred sebou som musela povedať – nie.

Pobudla som u duchovných priateľov. My dospelí sme sa rozprávali a okolo 22 hej rozlúčili, že ideme spať. Vyšla som na poschodie, kde som mala nachystaný nocľah. Našla som tam dievčatá domácich.
„Vy ešte nespíte?“ opýtala som sa ich, pretože dievčatá boli nečujné, nikoho nerušili, dole sme ich vôbec nevnímali. Odpovedali mi, čo práve robili. Nestihli sme rozvinúť rozhovor, keď som začula, že ma domáci volajú späť dolu.
„Počkajte chvíľu,“ zareagovala som a zišla dole.
Zarozprávali sme sa nanovo a ubehli ďalšie dve hodiny. V prúde hovoru som si už nespomenula na svoje slová: „Počkajte chvíľu.“

O dve hodiny som sa vrátila. Dievčatá tam sedeli a čakali. Vtedy mi došlo, veď ony odvtedy čakajú. Dve hodiny! Trpezlivo, bez náznaku nevôle. Zahanbila som sa. V snahe odškodniť to aspoň trocha, pobudla som s nimi nejaký čas a len neskorá noc nás prinútila naše malé spoločenstvo rozpustiť.

Ostal však neodbytný dojem. Koľkokrát a na čo použijeme slová, ktoré vyslovíme? Ja som svoje slová neustála. Horký pocit. Má o to horkejšiu chuť, o čo ony trpezlivejšie reagovali.

Trpezlivosť, čo je to vlastne? V našej spoločnosti a v našej dobe nebolo času sa ňou zaoberať. Hnali sme sa životom bez uvedomenia si hodnôt. Prinútila som sa porozmýšľať nad situáciami, kedy som čakala na iných, ale aj iní keď čakali na mňa. Trebárs preto, lebo som zmeškala. Bilancia bola rôzna, jedno som si vzala pre seba. Pestovať trpezlivosť v sebe.
A učia ma to dve dievčatá, z ktorých jedna je ešte len dieťa. Deti novej doby, vychovávané rodičmi po novom, mi ukázali, ako to má byť. Tak to pôjde ďalej. Odlupávať svoje nesprávne vlastnosti ako vrstvy cibule jednu po druhej.

Kurča učí sliepku, hovorí príslovie. Áno, od detí sa budem učiť.
Odčiniť to už nemôžem, ale môžem to neopakovať. Nič nerobiť bez uvedomenia si následkov.
Lebo všetkým, čo urobíme sa zapisujeme do stvorenia. Vyrývame doň svoju pečať.