„Ja som Alfa a Omega, Syn Človeka, od počiatku do počiatku, ten, ktorý Je!“

Hromovo zaznelo toto volanie do stvorenia a duch sa zatriasol v úľaku. Hlas požadoval: „Vystri svoje ruky, tvor, a ukáž, aké máš dlane!“ Nič, len prázdnota a špina. Zaznel hlas: „Tak si hospodáril so zverenou hrivnou?! Odíď spred mojich očí, nehanebník!“

Tvor sa zatriasol, ale nebola to pokora, ale len spupnosť a nenávisť: „Ja mám vari odísť?! Ja?! Vždy som predsa veril v Boha!“

„Veril? Nie, nie! Vyznával si Ho ústami, ale tvoje srdce bolo kamenné!“

Tvor sa zrútil, ale len na chvíľu. Jeho rozum opäť začal radiť: „To musí byť falošné volanie! To tak predsa nemôže byť, aby si ty, taký zbožný, musel padnúť! Ten hlas bol určite od falošného proroka!“

„Tak to bude, tak!“, chlácholil sa jeden, druhý, tisíce…

– – –

„Ja som Alfa a Omega!“

Hromovo zaznelo toto volanie tentokrát na hrubohmotnej Zemi. Zdvihol sa pokrik davov: „Vari ten? Veď je to laik! Nevyšiel z našich radov!“ Druhý hlas sa pridal: „Ten? Veď to nie je katolík!“ A ďalší, a ďalší…

Málokto v prichádzajúcom spoznal Syna Človeka. Niektorí sa zachovali inak: „Čo keď je to náhodou pravda? Nič nedáme za to, keď skúsime.“ To boli tí najhorší pokrytci!

Ďalší boli ako vetchá slama. Najprv zahoreli: „Syn Človeka je na Zemi!“ Iný sa pridal: „Prorok sa zrodil!“ A utekali za Synom Človeka a stavali sa Mu do popredia. Keď však nesplnil zázraky, ktoré požadovali, ich slama zhorela: „Je to podvodník!“ Poznanie o týchto ľuďoch bolelo.

A prišli iní, ktorí vyzerali ako skala: „Pane, ty si ten, ktorý má prísť!“, „Pane, ty si ten, ktorý Je!“ Akoby s radosťou prijímali Slovo. No po čase prevládlo ich skutočné „ja“: „Dostal nádchu, ako je to možné?! Ak by bol Syn Človeka, vládol by predsa prírode!“ Presne ako Judáš.

Zdanlivá skala bola len kopa piesku, ktorú odplavil prvý prudší dážď v slovách: „Za všetko si môžete sami!“ A to neboli ešte tí najhorší.

Prišli ďalší, zdanlivo ako oceľ pevní: „Pane, my nie sme nič. Tvoje Slovo nech sa stane!“ Začali pracovať a budovať. Ich stavba vyzerala spočiatku krásne.

Tu zaznelo z úst Pána: „Musíte!“ Ukázalo sa, že ich oceľ bola zvnútra rozožratá hrdzou a len lesklý náter ju držal pokope. Zrútili sa, lebo čakali, že ich niekto iný ponesie. Títo zradili najviac: „Nech zhynie, klamal nás! I Syn Boží zomrel pre ľudí, tak prečo by sme museli? Nech zhynie i on!“

Dokonaná vražda!

Z knihy Pre ľudí