Natália (130. pokračovanie)

Osamelého muža vychádzajúceho z Natáliinho domu predsa len niekto videl. O týždeň dostal rozkaz odísť do Ruska.
Na druhý deň, cestou zo školy, sa Natália vybrala smerom ku kasárňam. Už vedela, kde má ísť, lebo podľa popisu poddôstojníka našla väzenie, kde bol Johann. Poddôstojník mal pravdu.
Johann bol prekvapený, že vidí Natáliu a ešte viac sa prekvapil po správe, kto jej to povedal.
Potom mu Natália povedala všetky novinky, ktoré sa dozvedela a tiež o Gerdovej smrti. Potom rýchlo odišla. Takto nepozorovaná chodila k Johannovi každý deň.
„Pani barónka, máte návštevu,“ zaklopala o niekoľko dní na jej dvere kuchárka.
Natália zišla do haly. Stál tam poddôstojník a držal veľkú kyticu.
„Vy ste sa zbláznili! Keď vás niekto uvidí, pôjdete na ruský front!“
„Už sa stalo, pani barónka. Zajtra odchádzam. Prišiel som sa ešte raz ospravedlniť a rozlúčiť.“
Poddôstojník sa uklonil a podal Natálii kyticu.
„Tak poďte ďalej. Ďakujem za kvetiny. Môžem vás ponúknuť vínom?“
„Rád prijmem vašu ponuku.“
„Môžem vám namaľovať váš portrét?“
„Vy by ste to urobili?“
„Rada. Koľko máte času?“
„Ak nebude v kasárňach poplach, tak do noci.“
„To na namaľovanie stačí. Idem si pre veci.“
Natália vyšla do ateliéru a priniesla si stojan, plátno aj farby. Za kratučkú chvíľku už maľovala a medzitým sa rozprávali.
„Čo urobíte s týmto obrazom? Farba na ňom musí schnúť aspoň dva dni.“
„Chcel som ho poslať matke. Ale asi to už nestihnem.“
„Nechajte mi adresu vašej matky. Hneď ako sa bude dať, obraz jej pošlem.“
Poddôstojník jej napísal adresu a poďakoval. Natália naozaj obraz o tri dni odoslala.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…