Natália chodila ku kasárňam každý deň. Nový veliteľ jej už nedovolil žiadne stretnutie s Johannom. Opätovne otvoril prešetrovanie súboja. Poddôstojníka pustil na slobodu a Johann dostal ešte mesiac navyše za zranenie protivníka v súboji. Cisár bol veľmi dobre informovaný.
Ešte v ten večer dostala Natália návštevu. Keď uvidela muža oproti sebe, bola veľmi prekvapená.
„Dobrý večer, pane. Kedy vás pustli?“
„Dnes popoludní, pani barónka.“
„To je dobre, možno čoskoro pustia aj Johanna.“
„Je mi to ľúto, ale obávam sa, že jeho tak skoro nepustia. Nový veliteľ mi to priamo povedal.“
„Stalo sa niečo?“
„Neviem, čo sa stalo, ale veliteľ má taký príkaz z Viedne. Darmo som mu hovoril, že súboj som vyvolal ja pre vás a Johann sa len bránil. Povedal mi, že sa do toho nemám starať.“
„Aha, tak z Viedne,“ vzdychla si Natália.
„Prepáčte, že sa pýtam, ale Johann niečo urobil cisárovi?“
„Johann nie. Ja! Totiž neviem, pane, či viete, ale u cisára sa všetky žiadosti vybavujú cez posteľ. Ja som si dovolila do tej postele nevojsť, a napriek tomu niečo vybaviť. A to sa neodpúšťa. Cisár jednoducho chce, aby som prišla do Viedne ja a aby som prosila za Johanna. Ale ja to neurobím! Nemôže ho predsa väzniť do konca vojny pre hlúpe škrabnutie!“
„Prepáčte, ale je mi veľmi ľúto, že som ten súboj vyvolal. Prečo ste mi poslali tie vlasy do väzenia?“
„Aby ste sa na nich obesili.“
„Ja som… si myslel, že… mi ich posielate ako talizman.“
„Och, nie. To bolo nedorozumenie. Myslela som si, že za všetky nepríjemnosti môžu práve tie dlhé vlasy. Tak som si ich odstrihla. Chcela som už mať konečne pokoj, keď ste na súde tvrdili, že to bolo iba pre ne.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.