Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (135. pokračovanie)

Neskoro v noci zabúchalo na bránu macochinho domu cárske komando.
„Z poverenia jeho blahorodia cára Petra musí ísť kňažná Jelena a knieža Alexej s nami.“
„Kam?“ zmohla sa prekvapená macocha na otázku.
„Do vyhnanstva.“
„Ale veď … Anastázia a Michail … my predsa o ničom nevieme, však Alexej?“
„Prečo zatýkate kňažnú a jej syna?“ spýtal sa knieža Pavlov.
„Milý Michail Pavlovič … vášho syna a vašu nevestu dnes zavraždili. A ako ste počuli, spoluvinník sa práve priznal …“
„Ale ja?“ ozvala sa macocha.
„Kňažná, vy ste povedali ich mená. Odo mňa ste sa dozvedeli iba to, že idete do vyhnanstva.“
„To nám nedokážete!“
„Cár videl Alexeja …“
„Ty somár! Povedala som ti, že ťa pri tom nik nesmie vidieť. A ty ich zabiješ rovno pred jeho zvedavým nosiskom. Zabijem ťa!“
„Zabijem ja teba! Ty si ma na to naviedla! Kvôli tebe teraz idem na Sibír, ty lakomica lakomá! Ty si sa ulakomila na Anastáziin majetok a chcela si ju oklamať! Ja somár, som si myslel, že ti na mne záleží!“
„Nezáleží mi na tebe! Aj tak si ma chcel ty oklamať a dobehnúť! Ale ty si sprostý, ty nevieš rozmýšľať! Všetko som musela vymyslieť ja! A tá … Musela som ju zabiť, inak by ma vyhnala. Vraj mi nechá polovicu majetku! Pch! Nedala by mi nič keby žila!“
Matka so synom sa začali vzájomne zúrivo škrtiť. Cárske komando malo čo robiť, aby ich od seba odtrhlo.
„To si nechajte na Sibír. Tam vám v tom nik nebude brániť. Na dnes by vám však dvaja mŕtvi mohli stačiť. Odveďte ich!“
„Môj Michail … a Anastázia …“ knieža sa rozplakalo.
Veliteľ komanda odviedol knieža bokom:
„Máte vnuka …“
„Vnuka?“
„Po kňažnej zostal maličký synček … bude dedičom vašej nevesty a syna … A cár prikázal, že bude dediť aj po vašej manželke …“
„Nevedel som, že Anastázia má dieťa …“
„Ani ste o tom nemohli vedieť. Chlapček sa narodil na lodi, keď bol cár na cestách. Zobral so sebou aj kňažnú. Nechcel, aby bojari vedeli, že maličký Peter Petrovič je jeho syn.“
„A vy to odkiaľ viete?“
„Som kapitánom tej lode … a trochu aj jeho dôverník. A občas sprevádzam urodzených zločincov do vyhnanstva.“
„Peter Petrovič … Nó … pane, povedzte cárovi, že chlapec by sa mal volať Peter Michajlovič …“
„… a svadobná dohoda kňažnej Anastázie s kniežaťom Michailom bude mať aj naďalej svoj význam …“
„… a nikto sa nedozvie, že cár bol jeho otec. Je to môj vnuk, vychovám ho rovnako, ako som vychoval môjho syna … Kde je?“
„V Moskve.“
„V paláci mojej dcéry?“
„Vašej dcéry?“
„Bola mojou dcérou odvtedy, ako som sa oženil s jej macochou. A navyše sa vydala za môjho syna.“
„Potom je v paláci vašej dcéry. Myslím, že cár bude súhlasiť so zmenou mena … Ale už musím ísť. Kňažná a jej syn sa už určite nemôžu dočkať, kedy vyrazíme na cestu.“
„Môžu si zo sebou zobrať nejaké veci?“
„Nie! Sú to zločinci a môžu byť radi, že ich cár nedal popraviť.“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…