Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (134. pokračovanie)

Po niekoľkodňovej hostine sa začali hostia rozchádzať. Sluhovia si vydýchli a konečne si išli aj oni odpočinúť. Dom utíchol. Anastázia ticho vystupovala po schodoch, aby nezobudila cára, ktorý si chcel zdriemnuť.
„Á, milá sestrička je sama …“
Anastázia sa strhla: „Alexej, ako si sa sem dostal?“
„Prešmykol som sa dnu, keď vychádzali hostia. Čakám ťa už od večera.“
„Načo si prišiel?“
„Poblahoželať ti k sobášu …“
„Nemusel si sa unúvať.“
„Michaila som videl odchádzať. Vari ťa tu len nenechal samučičkú-samu?“
„Do toho ťa nič nie je!“
„Ale naozaj? Povedal by som, že veľa. Milý braček si asi išiel prezrieť palác, ktorý vám cár daroval ako svadobný dar. A sám, bez teba. Asi mu je majetok vzácnejší než ty,“
„A to si kde vyňuchal?“
„Všeličo som počul.“ Alexejov pohľad sa zlovestne zastrel a začal vystupovať ku nej. Roztriasli sa jej nohy.
„Peter! Peter!“ zavolala.
„Peter ťa daroval Michailovi … Nuž čo, zunovala si sa mu, sestrička …“
Alexej ju začal škrtiť.
„Ty suka! Okradnúť si nás chcela … Nebolo ti dosť veno … Ty si musela zostať v Petrohrade! Matku si okradla … Aj mňa … Do hrobu nás chceš priviesť … Dobre mi mama hovorila, že tebe sa nedá veriť …“
Anastázia sa vytrhla Alexejovi z rúk.
„Peter! … Pomoc!“
„Chceš ma oklamať? Peter tu nie je.“
„Ale je.“
„Čuš! Videl som ho odprevádzať cárovnú. Aby si vedela, tak matka povedala, že len smrťou sa ťa môžem zbaviť. Ale ja nebudem tak dlho čakať.“
„Ale čo ti na to povie, keď ma zabiješ?“
„Čo by mi povedala, poteší sa. Však sama chce ísť bývať do toho zámku, čo vám dal cár … Ale dosť bolo rečí …“
Alexej zrazu vytiahol zo záhrenia dýku a pichol … Bezvládne telo jeho obete padlo na schody. Vrah sa otočil a ušiel. Nevedel, že z poschodia na neho hľadia prekvapené oči cára, ktorý začul Anastáziin krik a preto rýchlo vybehol zo svojich komnát.
„Anastázia!“
Kňažná otvorila oči. Cár ju zobral do náručia a po tvári sa mu skotúľali slzy.
„Peter …“
„Nenamáhaj sa. Videl som ho a počul som aj jeho posledné slová. Bol to Alexej … a jeho matka … Ale nestihol som prísť skôr …. Odpusť mi …“
„Peter … vidíš, bál si sa o mňa … a ja ťa teraz predbehnem … Neplač, možno nebudem čakať dlho …“ siahla si na krk. Mala tam retiazku s medailónom. Trhla rukou a retiazka sa pretrhla. Medailón jej zostal v ruke.
„Toto si vezmem … so sebou … daj mi ho do hrobu …“
„Anastázia …“ zašepkal Peter, ale v náručí držal už len mŕtve telo. Sadol si na schody a plakal. Tak ho našla rozrušená a uplakaná Natália.
„Peter, Michaila … zabili … dýkou …“
„Kto?“ vzdychol cár.
„Neviem. Michail stihol šepnúť iba jediné slovo – Alexej.“
„Alexej … aj tu bol …“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…