Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (130. pokračovanie)

Peter sa rozosmial.
„Katarína. Ale to napokon uvidíte v najbližšiu nedeľu sama.“
„Ale veď …“
„Nie všetci sú ako vy … niektorí sa dokážu rozprávať s inými aj vtedy, keď už s nimi nežijú. S Katarínou sme dobrí priatelia. Inak, viete odpúšťať?“
„Odpúšťať?“
„Presne tak. Mne sa zdá, že nie.“
„A na to ste ako prišli?“
„Nie ja, ale Michail.“
„To nemôžete miešať. Ja som mu odpustila, ale neverím mu.“
„Dosť! Vy ste vari nikdy neurobili chybu? To sa nemá s vami potom nikto rozprávať?“
„Urobila, ale …“
„To vaše ale … ale čo? Ste vari iná?“
Anastázia konečne stíchla a mlčala celou cestou do Petrohradu. Jej prvá cesta viedla k Michailovi.
„Peter povedal, že sa s tebou musím rozprávať.“
„To som rád, o čom by si sa chcela rozprávať?“
„Prečo si povedal pred oltárom áno a teraz chceš rozvod?“
„Poznáš svoju macochu?“
„Žiaľ, až príliš dobre.“
„Ako je možné, že si ju zobral tvoj otec?“
„Tomu sa čudujem aj ja, ale nestačil mi to vysvetliť.“
„Tak ja ti to poviem. Presvedčila ho svojim jazykom a intrigami. Nahovorila všetkých okolo, že sa o teba nedokáže sám postarať a keď si to začal myslieť aj on, tak sa mu podstrčila.“
„Ako to vieš?“
„To isté totiž urobila aj môjmu otcovi.“
„Ako si na to prišiel?“
„Nedávno som si niečo podobné vypočul, keď som sa nečakane vrátil domov. Aj vtedy sedela sama s mojím otcom a nariekala …“

„Všetci ma klamete, toľko sa o vás starám a vy ste nevďační.“
„Ale drahá, však ťa poslúchame na slovo.“
„Anastázia sa nechce vydať!“
„Ale ona sa vydá, veď je ešte mladá, nechaj jej trochu času …“
„Iné sú v jej veku už vydaté. Čo povedia ľudia na to, že je stále slobodná? Privedie nás do rečí. Potrebovala by prísnu otcovskú ruku. Ja som taká sama na ňu …“
„Ale ja nie som jej otec.“
„To nevadí, ale si muž a teba musí poslúchnuť.“
„Dobre, porozprávam sa s ňou, či sa jej niekto nepáči.“
„Ona sa nesmie vydať pod svoju úroveň. Veď je kňažná … sobášom sa musí zväčšiť majetok a to nie hocijako …“
„Čo tam po majetku, hlavne že bude šťastná.“
„Netrep! Zo šťastia sa nenaje. Už som jej vyhliadla ženícha.“
„Kto je to?“
„Mladé knieža Ševčenko.“
„Veď ten ani čítať nevie!“
„A kto potrebuje čítať? Však Anastázia vie, to postačí pre obidvoch.“
„Ale nie, s tým nebude súhlasiť.“
„Ševčenko? Ten už o tom vie a súhlasí.“
„Nie Ševčenko, ten je sprostý, ale Anastázia …“
„Ty ma chceš zničiť, priviesť do hrobu. Ach, moje srdce … umieram …“;
„Drahá, veď …“
„Všetci ma len klamete … vodu … vodu … Tohto som sa dožila … Ach jaj, toľká nevďačnosť … A ja sa tak starám … Ale to má človek za svoju dobrotu … Od malička ju piplem … Ach moje srdce … Ukáž ruku, ukáž ruku … cítiš ako mi to srdce bije? … Zomieram …“

„Naľakal som sa, že naozaj umiera. Tak som tam vbehol a oblial som ju vedrom vody. Zrazu na umretie vôbec nevyzerala. Vyskočila na mňa ako dračica a vynadala mi, až sa mi z uší parilo.“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…