Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (128. pokračovanie)

V Moskve

Anastázia ležala v posteli, keď sa otvorili dvere a v nich stál Peter.
„Tak sem ste sa ukryli. Mali by ste sa vrátiť späť.“
„Zostávam v Moskve.“
„A smiem sa spýtať prečo?“
„Lebo v Moskve nie je ani cár a ani jeden člen mojej ctenej rodiny.“
„A prečo ešte stále ležíte v posteli? Je poludnie.“
„Som doma a doma môžem spať aj celý deň.“
„Tak spať … hm …“
„Mohlo by ma teraz vaše blahorodie nechať, aby som mohla v tom spaní pokračovať?“
„Ako si želáte.“
Cár vyšiel do predsiene. Zastavil sa a premýšľal. Niečo sa mu nezdalo. Ale čo to bolo? Z úvah ho vytrhol príchod staršieho muža s koženým kufríkom.
„Á, kňažná má návštevu! Veľa zdravia, vaše blahorodie!“
„Veľa zdravia aj vám. Smiem sa opýtať, kto ste?“
„Som lekár, vaše blahorodie.“
„Kňažná je … chorá?“
„No … choroba to nie je …“ odpovedal lekár a vošiel do jej spálne. Cár zostal v predsieni a prechádzal sa. Zakrátko sa otvorili dvere a lekár vyšiel.
„Načo vás teda volali, keď nie je chorá?“ netrpezlivo sa ho spýtal Peter.
„Nuž, vaše blahorodie, ako by som to … kňažná prišla o dieťa … včera …“
„Čože?!“
„Námaha z dlhej cesty a … prosím pekne, nech mi odpustia, nechce sa jej žiť …“
„To vám povedala?“
„Oj, kdeže! Nastenka je ako jej matka. Aj Oľga bola taká. Bola krásna ako obrázok a vydali ju proti jej vôli … Uchádzal som sa vtedy o ňu aj ja. Aj ona chcela, aby som si ju zobral. Ale prišiel lepší ženích, knieža. A ja som si povedal, že pre ňu to bude lepšie. Čo jej môže dať lekár? Miloval som ju a tak som sa jej … vzdal. Neviem, či mi vaše blahorodie rozumie … prepustil som ju tomu kniežaťu. A ona? Do smrti mi to neodpustila. Porodila dcéru – Nastenku – a umrela. Povedala – chce sa mi spať, nechajte ma – a zaspala na večnosť! Prisahám, staral som sa o ňu najlepšie ako som len vedel. Do smrti mi nepovedala vľúdne slovo. Aj Nasťa je teraz taká. Aj ona – nechajte ma spať! Kto ju len tak mohol sklamať? Keby ten nešťastník sem prišiel …“
„Vy si myslíte, že by kňažná mohla umrieť?“
„Bojím sa toho, vaše blahorodie. Musel ju veľmi sklamať, ktovie, čo si chúďatko, sirôtka moja malá vytrpela … Mohla to byť moja dcéra, keby som sa vtedy lepšie rozhodol … A mala by aj matku … Nuž ale, čo už teraz … no nič, pacienti čakajú, musím ísť ďalej …“
Peter ho už nepočúval. Rýchlo ho vyprevadil a utekal k Anastázii. Prudko otvoril dvere na jej spálni a rozbehol sa k jej posteli. Kľakol si, chytil ju za ruku a spustil:
„Anastázia, neumierajte, vráťte sa so mnou do Pertohradu. Nikomu vás už nedám a budem vás chrániť ako oko v hlave. Budem dbať na to, čo chcete vy …“
Prekvapene sa na neho pozerala a oči jej zaliali slzy.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…