O niekoľko dní mal Michailov otec narodeniny. Macocha vystrojila hostinu a odkázala Anastázii, že ju očakávajú doma. Pri hostine si neodpustila poznámku:
„Ó, veď aj Anastáziu budeme musieť vydať … Ďalšia svadba v dome … veď tak sa patrí, aby dcéra bola vydatá. Veď som ju vypiplala od malička …“
Anastázia vstala a nahlas povedala: „Mali by ste sa starať o svoje deti. O cudzie ste sa nastarali už dosť!“
„Ó, dievča, rozprávaš ako by si sa nechcela vydávať. A kto bude nové kniežatá rodiť a cárovi ich vychovávať …?“
„Ja sa nebudem vydávať. Nové kniežatá môžem rodiť aj bez sobáša!“
„Óóó …“ zašumelo medzi hosťami. Anastázia sa zatvárila, že sa jej to netýka a odišla od stola.
„Anastázia,“ pred dverami stál Michail, „musím sa s tebou porozprávať …“
Bez slova a bez nálady išla za ním.
„Anastázia, cár mi všetko povedal … ľutujem, že som uveril … a povedal mi, že mi pomôže zrušiť toto manželstvo.“
„No a?“
„Chcel by som si zobrať teba …“
„Ale ja nechcem! Pred mesiacom si uveril macoche, včera cárovi, o týždeň uveríš nejakému bojarovi … Daj mi pokoj, Michail, nechcem sa za teba vydať!“
„Sľubujem ti, že už niečomu takému neuverím.“
„Neverím tomu. A navyše – nemôžem sa za teba vydať. Cár …“
„… mi povedal, že si ťa môžem zobrať, lebo teba sa vzdá.“
„Čože?! Tak on sa ma vzdá?! Kedy ti to povedal?!“
„Dnes ráno …“
„Tak dnes ráno … Idem za ním!“
Prehodila si cez plecia plášť a vyšla pešo k Zimnému palácu. Dúfala, že prechádzkou jej trošku vychladne hlava … Petra našla v pracovni.
„Potrebujem s vami hovoriť,“ oznámila mu stručne. Cár prepustil dvoranov a v pracovni zostali iba oni dvaja.
„Anastázia, chcel som vám povedať …“
„Že ste sa ma nasýtili a že máte vo výhľade inú?!“
„Nie, chcel som vám povedať, že som oproti vám naozaj veľmi starý … vy máte pätnásť a ja budem mať päťdesiat … to je veľa rokov aj na cára …“
„Doteraz vám to nevadilo a mne tiež nie. Takže príčina je úplne inde. Kde, Peter?“
„Ten vek je príčina …“
„Už som vám povedala, že …“ zháčila sa. „Tak vy chcete rozchod. A aby som netrpela, vrátite ma môjmu bratovi, ktorému zrušíte manželstvo, áno?“
„Viete veľmi dobre, že Michail nie je váš brat.“
„A vy ste ma veľkodušne odstúpili. Tak ako keď vás omrzí hračka. Dobre, rešpektujem vaše želanie. Ale Michaila si nevezmem!“ vyšla von a treskla dvermi. Vošla do komnaty, ktorú jej cár na dvore pridelil. Povykladala z truhlíc šaty, ktoré jej dal a navrch položila všetky šperky, ktoré od neho dostala. Nakoniec si z krku stiahla perly a retiazku s medailónom a položila to k ostatným. Komnatu zamkla a kľúč zobrala so sebou.
Na cárovej pracovni boli otvorené dvere. Nevošla do vnútra. Zavolala sluhu a v predsieni mu dala do ruky kľúč so slovami: „Daj to cárovi. Je tam všetko. A povedz mu, že odchádzam z dvora.“
Vrátila sa späť do otcovho domu. Zbalila si svoje veci a chystala sa ich vyniesť von keď ju zazrel Michail.
„Odchádzaš?“
„Odchádzam. V otcovom dome sa rozťahujú ľudia, ktorí tam nemajú čo robiť.“
„Kde ideš? K cárovi?“
„Staraj sa o seba!“ odvrkla. Zobrala si batožinu a vyšla von. Nechala zapriahnuť trojku a sadla do saní za kočiša.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.