V nedeľu bola kaplnka plná. Boli tam všetci rytieri a niektorí mladí ľudia, ktorých Beáta ešte učila ako svojich posledných žiakov. Bol medzi nimi aj následník princ Václav.
Kým začala pobožnosť, znela tichá hudba. Všetci ticho sedeli a mlčali. Po hudbe vystúpil Karol. Mal na sebe slávnostné biele rúcho a na prsiach mu žiaril rovnoramenný kríž. Nahlas sa pomodlil a v modlitbe poprosil o posvätenie tohto miesta. Zrazu všetci videli, ako sa z neba zniesol lúč. Spojil sa s oltárom a rozlial sa po ňom ako prúd bieleho svetla. Hore, takmer pri strope sa objavila biela holubica a v lúči, ktorý vychádzal z nej, stál muž. Z jeho tela žiaril mohutný kríž a zdalo sa, že ten kríž je on sám. Jeho ruky boli vztýčené nahor a požehnávali. A sila požehnania sa vzniesla na prítomných ako jemný zlatý dážď. Bol to kráľ Svätého Grálu Parsifal.
Vtom sa lúč svetla rozšíril a z Výšin zaznela slávnostná hudba. Pred Parsifala podišla svetlá žena a pokľakla. Parsifal ku nej podišiel a pravou rukou jej urobil na čele kríž. Potom jej tú istú ruku priložil na temeno hlavy a prehovoril. Slová sa nadol niesli ako mohutný hlas búrky.
„Požehnávam ťa, Mária. Slúž mi naďalej tak verne, ako si mi slúžila doteraz.“
Z výšin sa zniesol lúč na kľačiacu a obalil ju čistým bielym svetlom.
Okolo Parsifala sa objavil kruh strážcov Svätého Grálu. Strážcovia sa striedali so strážkyňami. Jedno miesto strážkyne medzi nimi bolo prázdne. Dve strážkyne z kruhu podišli ku kľačiacej a pomohli jej vstať. Vtedy sa kľačiaca obrátila a pozrela sa smerom nadol. Bola to Beáta …
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.