Vaši lekári skladajú v súčasnosti takzvanú Hippokratovu prísahu. Prečo „takzvanú“? Lebo so skutočnou Hippokratovou prísahou nemá nič spoločné! Hoci sa pôvodná Hippokratova prísaha v starých rukopisoch zachovala, nevyhovovala ľuďom rozumu, a preto ju zmenili.
Pôvodná prísaha hovorila o liečiteľstve všetko. Preto je na mieste, aby sme sa na ňu pozreli bližšie.
Prvý bod: „Prisahám Bohu Všemohúcemu a Jeho pomocníkom Apolónovi a Asklépiovi, ktorých sa dovolávam ako svedkov, že budem túto prísahu plniť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.“
Tento bod hovorí o zodpovednosti. Prísaha je vkladaná priamo pred Boží trón. Ako svedkovia prísahy boli povolaní dvaja bytostní lekári – Apolón a Asklépios. Apolón je bytostný lekár pre bytostných a Asklépios je bytostný lekár pre duchov. Tento bod teda zároveň hovorí, že pri liečení sa liečiteľ bude riadiť výhradne ich radami bez ohľadu na to, koho má liečiť.
Zároveň sa tu hovorí, že liečiť môže bezpodmienečne iba ten, kto dobre počuje bytostných, lebo inak nemôže rozumieť ich pokynom. Tento bod bol práve pre toto najviac falšovaný a zmenený na „liečenie za každú cenu“. Ľudia zabúdajú, že i pozemská smrť môže znamenať z hľadiska Zákona vyliečenie. O tomto však nikdy nesmie rozhodovať človek!
Druhý bod: „Budem uplatňovať zásady spôsobu života podľa najoverenejších tradícií a vlastných vedomostí vždy v prospech nemocného, nikdy nie na jeho škodu či dokonca záhubu.“
Tento bod hovorí o tom, že liečiť môže iba ten, kto bezprostredne plní Božiu Vôľu. Ten, kto neplní Božiu Vôľu, nie je podľa Zákona čistý na to, aby smel liečiť. Pri všetkých úkonoch totiž prechádza duševná energia z liečiteľa či už na pripravované lieky alebo priamo na pacienta. Hoci mu pri jednej chorobe pomôže, svojím znečistením mu často vyvolá inú, omnoho horšiu chorobu! I v tomto bode je teda odvolávka na bytostných lekárov, lebo oni zo Zákona môžu svoje rady odovzdávať iba tým, ktorí smú liečiť.
Tretí bod: „Takisto nikomu nepodám liek, ktorý by privodil smrť, aj keby ma o to požiadal sám pacient, ani v tomto smere nikomu neporadím.“
Tento bod je na prvý pohľad zdanlivo jasný. Je samozrejmé, že nikto nesmie svojím konaním privodiť smrť niekomu inému. Ako je to však v prípade, že človek má hrubohmotne umrieť?
Z duchovného hľadiska nejestvuje rozdiel medzi pozemsky živým a pozemsky mŕtvym človekom, lebo obaja sa nachádzajú len v odlišnej časti stvorenia. To, samozrejme, neznamená, že niekto môže toto dianie nejako ovplyvňovať.
V skutočnosti jestvujú duchovne živí a duchovne mŕtvi ľudia. Sami zo Zákona viete, čo to znamená. Duchovne mŕtvy človek koná proti Zákonu, preto sa sám vyvrhuje zo stvorenia.
Účinný liečebný prostriedok pre takéhoto človeka nejestvuje. Toto, samozrejme, je myslené duchovne, lebo nejaký hrubohmotný liek by mu dočasne mohol pomôcť. Liečiteľ sa však musí riadiť Zákonmi duchovnými. Preto zo Zákona takýto človek nemá byť liečený ani hrubohmotne.
Nie je to privádzanie pozemskej smrti, ako by sa mohlo niekomu zdať, lebo sa mu nepodáva žiadny prostriedok na jej urýchlenie. Nie je to však ani oddiaľovanie pozemskej smrti, lebo sa mu nepodáva žiadny prostriedok na jeho vyliečenie.
O tom, kto je duchovne živý alebo mŕtvy nerozhoduje liečiteľ, ale len sám človek svojím konaním. Liečiteľ musí rešpektovať jeho slobodné rozhodnutie, lebo je to tak dané zo Zákona. Človek svojím konaním chce duchovnú smrť, preto ju aj dostane!
Štvrtý bod: „Takisto nijakej žene neposkytnem prostriedok na zničenie zárodku života.“
Zbytočné sú polemiky, či žena má právo rozhodovať o vznikajúcom tele plodu, ktoré zo slobodného chcenia počala, čo sa zo Zákona rovnalo prosbe o dieťa. Teraz dieťa čaká, čo sa rovná vyhoveniu tejto prosby, a preto nikto nemá právo toto vznikajúce telo nejako ohroziť.
Samozrejme, teraz vzniká vo vás otázka, ako je to v prípade rôznych násilných trestných činov. Nikdy, a to ani v týchto prípadoch, nemôže dôjsť k nespravodlivosti. Pokiaľ žena dieťa má mať, tak aj v tomto prípade telo dorastie a narodí sa mladý človek. Žena svojím cítením má pochopiť, prečo mohlo dôjsť k takémuto činu a prečo mohlo dôjsť následne aj k počatiu. Má sa naučiť milovať svoje dieťa, veď predsa človek nie je telo, ale duch, teda má sa naučiť milovať ducha, ktorý k nej zavítal.
V prípade, že žena dieťa mať nemá, buď vôbec nedôjde k počatiu, alebo hoci telíčko dorastie do určitej veľkosti, nedôjde k inkarnácii, a tak sa nový človek na Zem, prirodzene, nenarodí, ale dôjde k predčasnému pôrodu bezduchého tela.
Teda ani v týchto prípadoch nemá nikto právo ničiť zárodok života.
Piaty bod: „Sústavne budem strážiť čistotu svojich mravov a umenia.“
Je to opätovný sľub Bohu, že liečiteľ bude žiť výhradne podľa Božej Vôle, čím si zachová svoju vnútornú Čistotu a tým umožní, aby bol stále schopný liečiť. Tým je zároveň zaistená i čistota jeho liečiteľského umenia.
Šiesty bod: „Do ktoréhokoľvek domu vstúpim, učiním tak len pre blaho chorého a nedopustím sa nijakého vedomého bezprávia, najmä nie pohlavného zneužitia žien či mužov, slobodných či otrokov.“
Tento bod sa zdanlivo zdá byť v súčasnosti bezvýznamný. Nie je to tak! Primnoho lekárov zneužíva svoje postavenie na budovanie takzvaného spoločenského postavenia či minimálne na budovanie takzvaného dobrého mena.
Bezprávia, a to vedomého, sa dopúšťajú tým, že liečia i nevyliečiteľne chorých, a tak zbytočne predlžujú hodiny ich pozemského trápenia namiesto toho, aby im podali lieky utišujúce bolesť, aby sa tak umierajúci ľahšie mohol pripraviť na odchod na druhý breh.
Omnoho väčšieho bezprávia sa však dopúšťajú tí, ktorí „liečia“ operáciami, pri ktorých sa používajú orgány z iných tiel, takzvanými transplantáciami. Títo priamo a vedome porušujú aj tretí bod, v ktorom sa hovorí o smrti. Smrť spôsobujú vykradnutím iného tela!
Pýtate sa, ako je to v prípade transplantácií napríklad jednej obličky od darcu počas jeho života, veď predsa on pokračuje v pozemskom živote i po odobratí tohto orgánu.
Je to pokrytecká otázka. Tieto transplantácie sa dokážu robiť iba v minimálnych prípadoch a sú výsledkom mnohoročného výskumu, ktorého základom boli krádeže orgánov! Čo týmto spôsobom získa sám darca, sa riadi Zákonom dávania. Chirurg však napriek tomu pácha zločin, lebo predlžuje život, ktorý by takýmto spôsobom predlžovať nemal!
Siedmy bod: „Čo uvidím a počujem pri svojej praxi alebo sa dozviem pri styku s ľuďmi a čo sa nikdy nemá nikomu zveriť, o tom budem mlčať v presvedčení, že tie veci musia zostať naozaj prísne utajené.“
Tento bod hovorí, samozrejme, nielen o tom, aká choroba koho trápi, o tom, aké má kto majetkové pomery či o tom, aká je jeho rodina, ale najmä o tom, či daného človeka je alebo nie je vôbec možné zo Zákona liečiť.
Ôsmy bod: „Ak budem túto prísahu verne dodržiavať a neznesvätím ju, kiež ma v mojom živote a umení sprevádza požehnanie. Ak však túto prísahu poruším a stanem sa vierolomným, nech ma stihne opačný osud a večné zatratenie.“
Tento záverečný bod je opätovné sľúbenie Bohu, že vo všetkom sa liečiteľ bude riadiť Jeho Vôľou. Je to zároveň vedomé vypovedanie o tom, že liečiteľ túto Vôľu pozná a plne v nej pôsobí. Je to vedomé vypovedanie o poznaní Zákona zvratného pôsobenia, teda vedomé vypovedanie uvedomenia si vlastnej zodpovednosti.
Z knihy Pre ľudí