Človek občas máva v sebe nejasnú túžbu alebo vnútorný tlak niečo napísať, aby tlak v tvorbe uvoľnil a niečo vytvoril. A tak ako myšlienka či príbeh vzniká, otvára sa niečo, čo na začiatku ani sám autor nevie, akú bude mať podobu. Pamätám si, že ako mladá, Julo Satinský by povedal „čučoriedka“, som písala poviedky. Do nich som ukrývala svoje tajomstvá. Za menami hlavných hrdinov sa často skrývali moje prežitia či pocity. Ale aj všetok výboj, vznikajúci v dievčenskej duši. Zo správnych či nesprávnych postojov dospelých ale aj predsavzatie konať ináč, ako konali vtedy oni. To, že by raz mohli byť vydané, bolo vtedy nepredstaviteľné. A tak príbehy pubertálneho dievčaťa skončili roztrhané na drobné kúsky v koši po niekoľkých rokoch skladovania. Veď čo aj s nimi?…

Po rokoch:

Držím v ruke Almanach. Spoločné dielko Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, Litovcov, Moravákov, Čechov a Slovákov nesie v sebe snahu niečo ľuďom priniesť, niečo pekné im dať. Listovať v ňom je ako stáť na lúke a kochať sa rozmanitosťou, farbou a vôňou kvetov. Každý z nich ináč „vonia“, je rôznej farby, iný znením tónu, svojím vyjadrením. Dokonalá symfónia rôznorodosti, pestrofarebnosti a predsa vytvárajú spoločnú scenériu. Veď vznikli na jednom základe. Autorov viedla snaha niečo poskytnúť druhému, odovzdať príbeh, trebárs pre radosť z odovzdania. Bez nich by lúka nebola lúkou. Ale nebola by ani krása, ani možnosť pokochať sa, spočinúť na nej v radostnom opojení zo slobody chvíle. Každý príbeh v knihe je originálom. Sebe vlastným vyjadrením jej autora. Štýlom, náplňou, ochotou.

A čo sa kedysi javilo ako nemožné, možnosť vydania dielka, stáva sa zrazu možným. Našiel sa vydavateľ, korektor, maliar. A dielko môže byť na svete! Komu by kedy v minulosti napadlo, že raz bude on sám autor, že mu vyjde kniha, že sa zrodí knižné vydanie tvorby? Dnes sa to dá. Otvára sa cesta ku vyjadreniu. A v ceste nestojí nič. Žiadne predsudky, žiadne mocenské rozhodovania či protekcie. Len voľnosť a sloboda potrebná k vyjadreniu. Stačí pootvoriť dvere a duša ochotná ku vyjadreniu sa môže prejaviť.

Môže?…

Len akosi sme onemeli. Zabudli sme na klenoty našej reči, na radosť z jej vyjadrenia.

Naozaj sme onemeli? Alebo je to len nesmelosť v nás? Alebo žeby pustota v nás? Kto to chce v sebe odhaliť?

Pootvorte dvere duše a nechajte sa ponúknuť pozvaním. A vôňa jedného kvietka na lúke môže čitateľa zaplaviť. Nesmelé v nás sa tak môže vyplaviť.

Božena Rákošová

— — —

Je krásné tvořit, když touha po kráse, po Pravdě volá! Tu báseň, trylek ducha, zabrnká o struny nitra a ruka se rozběhne po papíře či klávesnici. Někdo báseň, jiný román, někdo vidí, druhý slyší, další prostě píše, co mu ze srdce plyne.

Vyzýváme autory ke spolupráci na těchto stránkách. Je vítána poézie, próza, vidění, volání… Nejlepší příspěvky jsou vybírány do společného Almanachu. Některé práce můžeme později vydat knižně (momentálně připravujeme k vydání soubor básní Boženy Rákošové), další se mohou zalíbit jinému vydavateli (pohádky O kouzelné skříňce Martina Kunetky vydalo nakladatelství Brána).

Lenka Szopová