Mnohokrát sme už spomínali, naposledy v prednáške „Spútanie ducha pri umelých cvičeniach“, že umelé cvičenia sú nesprávne, lebo zdržujú ducha od slobodného letu do Výšin. Ako popínavá rastlina ho omotajú, spútajú a strhnú do hlbín, kde musí ťažko prežívať, čo zasial svojím konaním, teda vlastnou pohodlnosťou a lenivosťou.

Áno, je to tak, lebo umelé duchovné cvičenia sú v skutočnosti iba lenivosťou ducha, ktorého púta rozum a núti ho hľadať to najvyššie iba v pocitoch.

Pozrime sa však bližšie na to, čo všetko umelé cvičenia sú, aby ste sa od toho dokázali oslobodiť, lebo inak nedokážete pre váš let do Výšin nájsť krídla.

Znovu musíme tieto veci opakovať, hoci všetko vám už bolo dané, avšak vy ste vážne nehľadali to, čo ste hľadať mali. Načo vám bola daná prednáška „Bolo raz…!“, keď pri týchto slovách vo vás nezahorí cit a neosvieži ducha, aby mu priviedol spomienky na živé prežitie?

Namiesto toho rozumom hľadáte spomienky, pomocou ktorých sa snažíte ducha umelo prebudiť. Kŕčovite sa snažíte priviesť k sebe duchovné prežitie a ani si neuvedomujete, že tým len posilňujete rozumový pocit, zatiaľčo všetko duchovné od seba odháňate na stovky míľ ďaleko.

Kŕčovitým sa stalo toto ľudstvo, kŕčovitým vo všetkom, čo koná. Toto je najhoršie umelé cvičenie súčasnosti, ktoré ovládlo väčšinu ľudstva. Prejavuje sa to vo všetkých oblastiach vášho života, či je to už práca, zábava, jedlo a dokonca i spánok.

V práci sa ženiete a štvete a kŕčovite sa snažíte ukázať, že ste tí najlepší, lebo tak to od vás žiadajú vaši nadriadení. Vedenie sa kŕčovite snaží dokázať svojim podriadeným, že iba ono je jediné a správne a iba ono dokáže viesť podnik k prospechu. Tí, ktorí sa tomu chcú vzoprieť, čoskoro pochopia, že svojím odporom iba prichádzajú o prácu, a tak sa radšej každý prispôsobí.

Lož a pretvárka, ktorá je za tým skrytá, hlboko zasahuje vnútro človeka a celého ho preniká. Dôsledok tohto diania býva taký, že v prípade odhalenia chyby alebo nezdaru nie je vinný ten, kto chybu urobil, ale ten, kto ju odhalil.

Pravdaže, nie všetky omyly sa dajú zakryť a nie vždy sa dá vina zvaliť na niekoho iného. Odhaliť ich však nesmie „obyčajný“ radový pracovník, ale vždy jeho nejaký nadriadený. Ak urobí náhodou chybu najvyšší riaditeľ, potom si musí každý zakryť oči alebo vziať chybu na seba.

Pozrime sa ďalej na to, ako sa táto kŕčovitosť prejavuje v súkromí či dokonca pri oddychu. Tu by sa už človek nemusel pretvarovať, lenže to on nedokáže. A preto sa pretvaruje naďalej aj pri stretnutiach so známymi, na prechádzke či pri návšteve divadla. Neustále sa usmieva a ukazuje svoju príjemnú tvár, len aby iní nevideli, že sa v skutočnosti hnevá či dokonca zúri.

Kŕčovitosť sa prejavuje aj vo vašich myšlienkach, keď sa umelo snažíte udržať svoje myšlienky čisté či kŕčovite sa snažíte zamerať na plnenie pokynov a nariadení. Ešte aj pri takzvanej duchovnej činnosti, pri návštevách chrámov či pobožností, sa ich kŕčovite snažíte nerušiť, čím však iba posilňujete to nesprávne, čo je vo vás.

Zabudli ste na to, že vám môže pomôcť úprimná modlitba. Lenže, aj tu je problém, lebo vaše modlitby sú tiež už kŕčovité.

Iba vo vzácnych chvíľach súkromného života dokážete svoju masku odhodiť, čo však vyvolá taký veľký tlak, že to končí väčšinou hádkou so susedmi, so životným partnerom, deťmi či dokonca samovraždou. Práve vzrastajúci počet samovrážd už mal alarmovať, že tento tlak sa stáva neúnosným.

Nie sú to len nahromadené problémy, ktoré človek nechce riešiť, ale oveľa častejšie je to tlak Pravdy, ktorá sa nezadržateľne tlačí na povrch. Rozum však Pravdu nechce poznať, preto radšej zničí človeka, než by mal pripustiť, aby sa človek oslobodil.

Toto dianie je oveľa horšie ako hypnóza, meditácie či iné známe formy umelých cvičení, pretože tie človeka iba spútajú. Kŕčovitosť vedie k trvalému spánku ducha, z ktorého sa sám nedokáže nikdy zobudiť.