Bola som v Meste, keď ma stretla jedna známa. Po úvodných Vetách o tom, ako dlho sme sa nevideli, prišlo k Rozhovoru Vetou: „Ako sa máš?“ Keďže ten Rozhovor iniciovala ona, pozrela som sa na Ženu, ktorej Tvár zostala skrytá za Clonou z tmavého Skla. Jej Oči, a čiastočne aj Tvár zakrývali čierne Okuliare.
„Ak sa chceš rozprávať, daj si, prosím, dolu tie Okuliare, chcem ti vidieť do Očí. Chcem vidieť Ženu, s ktorou sa rozprávam“, povedala som jej. Ostala prekvapená.
Mňa to podnietilo k Rozmýšľaniu, prečo máme Potrebu pred Svetlom sa cloniť? … Bolo už pred Večerom, Slnko už tak neosvetľovalo.

Máme povedať svoj názor. No radšej ho nepovieme.
Máme niečo urobiť, no radšej to neurobíme. „Čo by iní na to povedali…?“ Alebo jednoducho, máme Nedostatok Odvahy. Potrebujeme Podnet, Povzbudenie, prekonať Nesmelosť.
Máme zaujať k Situácii, ktorá prebieha pred našimi Očami Postoj. Jasný Postoj. A my váhame. Opäť máme na to svoje Dôvody.

Duch v Tele sa prejavuje svojím Chcením. Vždy niečo chce. Vyplýva to z Povahy jeho Druhu. Jeho Chcenie je Pohyb. A Ukotvenie Chcenia Ducha v Hmote je Čin. Tým sa Duch posúva ďalej. A hore. Ale len keď konáme. A čo keď nekonáme?…
Sme ako Priadka morušová vo fáze Kuklenia, Obmotávania Nitkami zdanlivého Ničnerobenia. No kým u Priadky je to vývojový Krok smerujúci hore – Zrod nového Druhu, u Človeka je to ináč.
To je ako by sme hádzali jemnú Šatku na Motýľa. Jednu. Druhú. Tretiu. Ako by sme mu zastierali, zahaľovali Krídla. Ten Záhal spôsobí to, že Krídla tak postupne oťažievajú.
Neschopnosť postaviť sa – Záhal, Poddajnosť – Záhal, Neochota k Zmenám – Záhal, Neschopnosť Veci meniť, iba kritizovať – Záhal, Neústupčivosť a Neochota sa meniť Záhal, skrytá Bolesť – Záhal, …
A tak na Duši pribúdajú Záhaly. Prvý strieda druhý, po ňom nasleduje tretí, štvrtý, x-tý… Na Duši sa hromadí Skládka Záhalov. Čo sa deje s Motýľom? Krídelká, tie jemné, sa zamotávajú. Oťažievajú. Strácajú Schopnosť sa v tej Húštine orientovať a hľadať Svetlo. Ale aj Schopnosť nájsť Silu, a z Húštiny sa vymotať. Napokon klesajú.
Záhal Duše je niečo, čo Dušu zastrie, zacloní. Zahalí. Ale aj zakalí. Pavučiny vlastných Záhalov zamotávajú Dušu tak, že zväzujú Duchu krídla, až stráca Schopnosť pohybovať sa. Krídla slabnú, vädnú, chradnú, až sa z nich Duch sám nevládze vymotať. V tom Zakuklení má akoby zlepené Krídla. Duch stráca Ľahkosť, Vzostup, až napokon stráca Krídla.

Namiesto Pohybu Ustrnutie, Zamotávanie, Stagnácia, Neriešenie, Pohodlnosť, Otupovanie, Zahnívanie. Tak chorľavie ľudstvo v Apatii svojej.
Jeho pravé Ja necíti už Potrebu dívať sa hore. Ja sa zabudlo dívať hore. Zabudlo odkiaľ prichádza Pomoc, Sila, Život.

A čo my? … Budujeme Priezračnosť, alebo Záhaly? … Mne práve napadol ďalší. Viete aký? …
Keď jedna Duša sa celým Menom, tá druhá Prezývkou predstaví. Aký Záhal, tam vo vnútri, aký ju zakalí? …