Už sme písali, že druh ducha je vtedy úplný, keď pôsobí ako štvorica vo vzájomnom dopĺňaní a prelínaní sa. Ešte však nemáte presný obraz o tom, čo to vlastne je, teda aké vlastnosti ducha sa môžu dopĺňať a aké prelínať.

Zaiste, nikto z vás nebude ani len predpokladať, že sa budú dopĺňať také vlastnosti ducha, ako je túžba po svetlom domove vo Výšinách či konanie dobra. To sú vlastnosti, ktoré musí mať každý duch v sebe, teda ktoré sa navzájom prelínajú a vlastne sú tým rovnorodým, čo ich priťahuje k sebe.

V tejto oblasti, pokiaľ sa duchovia usilujúci do Výšin stretávajú na Zemi, dochádza prekvapivo k najväčším konfliktom. Je to tak preto, že každý túži dosiahnuť to isté, a preto vidí svoje vlastné nedostatky na tomto poli. Zároveň vidí i nedostatky tých druhých. Toto je oblasť, kde prežívaním a spoznávaním chýb iných má spoznať svoje vlastné nedostatky a snažiť sa ich odstrániť.

Pretože však nemá mlčať o chybách iných z pokryteckých dôvodov, aby ich náhodou neurazil, dochádza k určitým stretom. Nesprávne si totiž vykladá Slovo ten, kto tvrdí, že o chybách iných sa má mlčať, keďže tým poukazujeme na svoje vlastné chyby. Neuvedomuje si totiž, že takýmto správaním mnohokrát zabráni tomu druhému spoznať svoje chyby.

Upozornenie na chyby či nesprávne konanie sa zamieňa s nesprávnym kritizovaním. To je však omyl. Ak niekto vidí u niekoho iného nejakú chybu, má sa v prvom rade zamyslieť, či sám nemá takú istú. Potom, ak spozná, že má, má ísť za tým druhým a s kľudom mu o chybe ich oboch povedať. Ak si však myslí, že on osobne takú chybu nemá, má ísť takisto za tým druhým a s kľudom mu povedať, že zrejme i on bude mať podobnú chybu, len o nej nevie.

Takýmto spôsobom sa totiž obaja môžu otvorene porozprávať o svojom probléme, za ktorý sa možno i hanbia, a spoločnými silami môžu hľadať východisko. Samozrejme, každý svojím osobitným štýlom a spôsobom. To je potom to konanie, že nevidíme chyby iných, teda ich nekritizujeme a nerozprávame o nich na verejnosti. Je však najvyššie pokrytectvo tváriť sa, že o nich neviete, keď sa s nimi každú minútu stretávate. A ešte väčšie pokrytectvo je rozprávať sa o nich len s tými, o ktorých viete, že i oni si ich všimli.

Vráťme sa však k otázke vzájomných nezhôd. Vaše vlastné chyby vám najviac vadia na iných. No pokiaľ ten druhý nepochopí, že sa ho nesnažíte kritizovať, ale mu pomôcť a tým pomôcť aj sebe, dovtedy budú medzi vami nezhody a sváry. Na to, aby pochopil, že ho nekritizujete, však musí spoznať, že ešte sám má množstvo chýb, ktoré má odstraňovať, a preto je veľmi dobré, keď ho na ne niekto upozorní, lebo tak mu dáva možnosť napredovať.

Ako svätci sa tvária mnohí z tých, ktorí majú najviac chýb. Radi upozorňujú práve na to, ako je nedobré poukazovať na chyby iných, čím nepriamo dokazujú, že sami sa už považujú za dokonalých a bezchybných. Pri tomto tvrdení sa ešte radi pochvália vetou: „Ani my, zaiste, nie sme bez chýb“, čím majú najčastejšie na mysli, že svoje miesto v raji majú už zaistené a to, že si sem-tam zabudnú umyť zuby, im bude odpustené. Svoje konkrétne chyby si nikdy nepriznajú. Ak im ich ukážete, ukameňujú vás s pokrikom, že si máte hľadieť na svoje vlastné nedostatky a že, zaiste, máte tie chyby v prvom rade vy, keď o nich hovoríte.

Na tomto mieste musíme ešte upozorniť i na také upozorňovanie, keď ten druhý zjavne niečo koná proti tomu, čo žijete vy. V takomto prípade nejde o upozorňovanie na chyby, ktoré by ste mali vy sami. I v tomto prípade sa napomenutý nemá cítiť kritizovaný, a práve naopak, má sa nad sebou zamyslieť a hľadať východisko. Opäť mu v tom môže pomôcť ten, kto ho napomínal. Tak sa mu môže stať osobným príkladom niekoho, kto dokáže žiť i bez tej chyby, a ak sa jej niekedy predtým sám zbavoval, môže mu poradiť i nejakú konkrétnu formu, ako to dokázal.

Z knihy Pre ľudí