V jedno krásne jesenné popoludnie sedeli v kroví na brehu jazierka malé vodné bytosti – vodník Vlnka a vodník Žblnka. Slniečko príjemne hrialo a oni pozorovali deti, ktoré kŕmili kačičky a labute.
„Keby ľudia boli k sebe vždy takí dobrí, ako sú teraz tieto deti dobré ku zvieratkám,“ povedal Vlnka.
„Veru, veru,“ pokýval hlavou Žblnka a dodal: „Ako by len bolo dobre na svete!“
Malí vodníci sa pozerali na šantenie detí. Jeden chlapček práve dokŕmil zvieratká a vytiahol si z vrecka lízatko. Odbalil ho a predstavte si čo urobil! Obaja vodníci od ľaku až poskočili. Ten chlapec zahodil papier z lízatka do jazera!
Ale vtedy Vlnka nelenil. Razom preplával ku chlapčekovi a vytiahol kamienok spod nožičky dieťaťa. Chlapec sa zakolísal a spadol rovno do jazera.
„Pomóc!“ volal chlapec.
Pribehli k nemu jeho rodičia, vytiahli ho z vody. Rýchlo povyzliekali mokré veci a zababušili ho do kabátov. Mokré veci a topánky vzali do igelitovej tašky a s chlapcom v náručí utekali domov.
Vlnka a Žblnka vyhodili papier z lízatka na breh.
„Vieš, Žblnka, títo ľudia si myslia, že keď zahodia smeti do jazera, že sa ich zbavia. Ale neuvedomujú si, že smeti ubližujú zvieratkám, ktoré žijú na jazere a v jazere.“
„Máš pravdu, Vlnka. Vieš si predstaviť, že by ten papier zhltla labuť? Veď by sa mohla udusiť! Ach ľudia, ľudia, kedy sa už konečne naučíte neubližovať?“
Vlnka a Žblnka ešte chvíľu sedeli na brehu jazera a žalovali na ľudí. Ľudia ich však nevideli. A keď sa im do uší dostali slová vodníkov, nepočúvali ich. Alebo si pomysleli, že to len vetrík zašušťal lístím.