V jedno ráno sa opäť stretli na palube.
„Dobré ráno,“ oslovil ju. „Nemohli ste spať?“
„Nemohla. Už vidieť pobrežie.“
Chytil jej ruku na zábradlí.
„Trasiete sa. Máte strach?“
„Obrovský …“ vydýchla.
„Poďte, pozývam vás na kávu.“
Poslušne ho nasledovala do kajuty, kde už predtým niekoľkokrát bola. Sluha priniesol nápoj a odišiel.
„Vraveli ste mi, čo sa vám páči a nepáči na obidvoch náboženstvách a ja som nad tým premýšľal … Ak by som bol ochotný prijať váš názor tak ako ste ho včera povedali, zobrali by ste si ma?“
Natiahol svoje ruky ponad stôl a zobral do nich tie jej.
„Mám ešte jednu podmienku – Francúzsko.“
„Som ochotný žiť s vami vo Francúzsku.“
„A keď budete musieť odísť?“
„Ak budete chcieť, môžete ísť so mnou. Ak nie, bude lepšie ak sa zosobášime islamským spôsobom – tam je rozchod jednoduchší.“
„Naozaj ma sobáš s vami ochráni vo vašej krajine?“
„Nebojte sa, na brehu vám niečo ukážem. Zoberiete si ma?“
„Zoberiem.“
„Hovoril som vám, že mám dve veľké želania. Jedno ste mi splnili … Chcel by som umrieť s vami. Alebo vtedy, keď vy … To je to druhé, omnoho väčšie želanie.“
Stiahol si z malíčka prsteň s veľkým červeným kameňom a natiahol jej ho na prsteník:
„Dala mi ho matka, keď som mal dvanásť. Povedala mi, že rubín je kameňom lásky. Ak ho raz darujem žene, ktorú budem ľúbiť, spojí ma s ňou tak, že umrieme spolu. A ja by som si želal, aby sme tam hore – pred toho prísneho sudcu predstúpili spolu. Aspoň okamih byť s vami vo večnosti, kým sa mi opäť niekde stratíte.“
Objal ju a vtlačil jej na pery dlhý bozk.
Na pobrežie už vystúpila v ženských šatách ako jeho manželka. Ale tvár musela mať celou cestou zahalenú.
Vo svojom paláci ju ubytoval mimo háremu. Mala vlastné komnaty a vlastné služobníctvo kým on navštívil palác sultána.
Pokračovanie o dva týždne…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.