Na druhý deň sedel don Barca zamyslene v kresle a popíjal víno. Neďaleko sedela Beáta a vedľa nej stál na stole druhý pohár.
„Markíza, môžete mi vysvetliť, prečo ste ešte tu?“
„Môžem.“
„Zostávate tu kvôli mne?“
„Pravdaže. Čo keď budete mať návštevu?“
„Nikoho som nepozýval. Vy si myslíte, že niekto príde?“
Beáta nestačila odpovedať. Do siene vošiel sluha:
„Pane, pred bránou je kráľ Ján a hovorí, že vám prišiel blahoželať k narodeninám.“
„Čože?! Kráľ?“ Barca sa otočil k Beáte: „Tak vy ste o tom vedeli?!“
„Nevedela. Len som dúfala, že ma konečne nájde. Dosiaľ ma našiel vždy.“
„Zabije ma.“
„Ak mi dovolíte, aby som ho privítala, nezabije.“
„Dobre, madam, máte voľnú ruku. Vpustite kráľa a jeho sprievod.“
Dvere na sieni sa otvorili a dnu vošiel kráľ. Za ním kráčal kráľ Karol a rytieri. Beáta mu vyšla v ústrety. Stretli sa asi v polovici siene. Pokľakla pred ním a privítala ho:
„Nech je v tomto zámku vítaný najušľachtilejší kráľ na zemi, ktorý nikdy neoplácal zlo zlom a ktorý bol vždy veľkodušný nielen ku svojim priateľom ale aj k nepriateľom.“
Ján pochopil a začal sa usmievať. Zdvihol ju zo zeme a poďakoval:
„Nech vstane najušľachtilejšia dáma, ktorá vždy orodovala za neušľachtilých vinníkov. A jej prosby boli vždy splnené. Pani markíza je hosťom dona Barcu?“
„Áno, veličenstvo, jeden deň.“
„V tom prípade prijmeme pohostinnosť domáceho pána.“
Barca predstúpil pred kráľa a uklonil sa:
„Bude mi veľkou cťou veličenstvo.“
„Milý markíz, váš narodeninový dar odovzdal jeden z mojich rytierov vášmu koniarovi. Je to ten najušľachtilejší biely žrebec, aký bol kedy v mojich stádach. A vám, milý markíz, chcem darovať tento prsteň. Tento dar vás bude zaväzovať, aby ste nikdy nesiahli na to, čo patrilo a patrí kráľovi. Ďakovať mi nemusíte. Za odmenu si vezmem našu hostiteľku k svojmu stolu.“
Hostia si posadali a ozvala sa hudba. Barca odišiel, aby dal príkazy služobníctvu.
„Vidím, že ste rozlúštili moju hádanku,“ oslovila Beáta Jána.
„No, väčšinu aj tak rozlúštil Karol. Táto hádanka bola ťažšia než tá predtým.“
„Nuž, veď aj markíz je starší. Chcela som vám poslať list. Zadržal ho. Musela som prísť na niečo iné a bezpečnejšie. Dúfam, že ho za to nedáte zabiť.“
„Už som vám sľúbil, že nie. Neublížil vám?“
„Nie. Iba mi zhabal moju zbrojnicu.“
„To chceš povedať, že sa ťa ani nedotkol?“ ozval sa Karol.
„No, pokúsil sa o to. Ale keď som mu zamdlela v náručí, dal mi pokoj. Čakal, kým sa mu podvolím sama.“
„A dočkal sa?“ opýtal sa s obavou Ján.
„Pýtaš sa, ako keby si ju nepoznal,“ zavrčal Karol. „Beáta je veľmi tvrdohlavá. Keď sa zatne, nepovolí. A my sme ju našli veľmi skoro.“
„No mohli ste ma nájsť aj skôr. Nenahnevala by som sa.“
Pokračovanie o dva týždne…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.