Čo to, Človek, čo ťa gniavi?
Čím si Batoh svoj nabalil? …
Nemôžeš, nedáš sa oslobodiť
pokiaľ Putá svoje nechceš zhodiť
ktorými muruješ sa
v Ohrade Slabostí zväzuješ sa.

Tak riekol raz náš Pán:
za svoje Šťastie každý môže si sám.
Bo ty, Človek, dostal si Dar
konať môžeš Slobode v Tvár
ako sa ti zažiada
nech radostne buduje sa ti
tvoja pozemská Záhrada.
Stavať, dvíhať, vyznievať máš
v Kráse Tvorby zachvievať sa
radostne nôtiť si pri nej
pri Výstavbe tvorivej.
Vtedy sa Líca zahrejú
keď k Dielu Konca prispejú
A keď ona sa hrdo týči
k tej nebeskej Výši
čo chváli TOHO, KTORÝ JE!
Čo vo vnútri svojom
Pokoru k NEMU buduje.
Charakter Stavby tej
zvoliť si môžeš sám.
Jeden zručný v Dreve je
druhý dobre muruje
tá Ruky prikladá na Telo i Tvár
bolesť opúšťa Telo, i Žiaľ
ďalšia je dobrá v Práci tej
čo prináša Odev, Pokrov jej.
Ten píše Príhody
„vraj sa k nej on nehodí“…
ten ovláda Matematiku
iný zas Informatiku…
Sme ako Kvety na Lúke
svorne, nie v Odluke
máme stáť. Stvoriteľa
v Diele konanom pohládzať.
Ak Radosť je tam ukutá
Pokoj, Láska, Svornosť prekvitá.
Tak buduje sa Pravda ďaleká
že v Súčinnosti sa Tvorba rozteká
Odraz Raja máš tu mať
keď JEHO VÔĽU
budeš nasledovať.
Bo tá ťa v Blahu ponesie
k Ríši nebeskej vynesie.
Ináč to nemôže byť
Len Prácou svojou HO velebiť!