Opäť sú tu Vianoce. Čas mieru, pokoja a lásky; takto ich označujete. Chodíte po obchodoch, kupujete darčeky, čistíte a vyzdobujete svoje príbytky, varíte, pečiete a tešíte sa, že opäť po roku v kruhu rodiny zasadnete k štedrovečernému stolu.

Vaša myseľ nejedenkrát zablúdi do detstva a oko uroní slzu. Tešíte sa na polnočnú omšu, lebo si myslíte, že je to veľká obeta Bohu, keď potlačíte spánok, čo však v skutočnosti nie je treba robiť. Iní z vás sa už tešia na slávnosť a iní⁠⁠ … sa netešia na nič.

Vianoce sú sviatok, ktorý svojou Čistotou núti každého, aby sa správal podľa toho, aký v skutočnosti je. Otvorte svoje oči, choďte medzi ľudí a pozorujte toto dianie. Ľahko zistíte, po čom každý v skutočnosti túži.

Väčšina ľudí sa naháňa za darčekmi, bohato prestretým stolom či inými maličkosťami, ktoré však nemajú v ich prípade žiadny duchovný význam. Vo všetkom vidia len to hmotné, lebo cit už dávno zahrabali.

Sú aj iní, ktorých sa zdanlivo tento ruch netýka. Preto zdanlivo, lebo miesto naháňania darčekov to preháňajú s úpravou a výzdobou domácností. Sú to poväčšinou otroci rozumového pocitu hrubohmotného poriadku, ktorý u nich zatlačil cit duchovnej Čistoty do úzadia.

Sú i ďalší, ktorí sa, naopak, na Vianoce vôbec nepripravujú. Sú to ešte väčší chudáci, lebo sa pripravujú o možnosť prijať požehnávajúci lúč Lásky, ktorý sa v tieto dni ponára do stvorenia. Ani oni však nie sú ešte tí najhorší.

Najhoršiu skupinu tvoria pokrytci, ktorí si myslia, že sú svätí. Pre každého majú pripravený zhovievavý úsmev, lebo ten je najistejšou cestou k tomu, aby ich ako svätcov uctievali.

Z knihy Pre ľudí