Všetci dobre poznáte prednášku „Bolo raz…!“ Poznáte jej slovné znenie a niektorí ju snáď poznáte i naspamäť.

Priznajte si však úprimne – čo naozaj cítite pri týchto slovách? Väčšinou nič. A tak nasleduje rozpomínanie sa na všetko možné, čo ste kedy prežili, aby sa tak u vás vyvolal pocit. Neviete totiž, ako máte ono čarovné „Bolo raz…!“ použiť!

Sústreďujete v sebe myšlienky, spomínate si na slová či skutky, ale neuvedomujete si, že tým zatláčate cit do pozadia. Avšak jedine cit môže u vás vzbudiť pravé prežitie slov: „Bolo raz…!“

Miesto toho, aby ste sa sústreďovali, máte sa uvoľniť. Lenže vy neviete, čo je uvoľnenie! Ihneď sa vám vynárajú obrazy rôznych mystických či iných duchovných cvičení. Je to len preto, že ste v skutočnosti máločo skutočne citovo prežili.

Tí, ktorí majú svoj citový život naozaj bohatý, vedia, že uvoľnenie v skutočnosti znamená vládu citu nad rozumom! Nepotrebujú k tomu žiadne cvičenia. U nich slová „Bolo raz…!“ ihneď vyvolajú cit, ktorý následne vyvolá príslušné spomienky.

Ľudia, ktorí sú uvoľnení, sa občas potrebujú tiež sústrediť. Je to vtedy, keď potrebujú pracovať rozumom. Stojí to určitú námahu, lebo musia rozhýbať niečo veľmi pomalé, teda pozemský rozum.

Sústreďovať sa, samozrejme, musia iba na také práce, ktoré sú vyslovene hrubohmotné. Nie je tým azda myslená len ťažká fyzická práca alebo riešenie pracovných či iných bežných životných záležitostí, ale i hľadanie slovnej formy pre duchovné prežitie.

I takzvaná duševná práca je teda v hrubohmotnosti prácou rozumu. Skutočne duchovná práca je práca citu, teda ducha, ktorý sa to tiež musí naučiť. Nie je to také samozrejmé, ako sa môže zdať. Duch sa musí prebudiť k činorodosti. To je skutočný význam Slova „Musíte!“

Ako najlepšia pomôcka k tomu bolo dané: „Bolo raz…!“ Tieto slová však nie sú cestou k uvoľneniu, ale meradlom, či duch je naozaj slobodný, lebo jedine taký ich dokáže skutočne prežiť!

Z knihy Pre ľudí