Prešlo niekoľko dní. Na kráľovskom dvore bolo veľmi rušno. Stratila sa Beáta. Pred obedom vyšla bránou na koni a nevrátila sa. Ani na druhý deň a ani neskôr. Karol a Ján zobrali mužov a prečesali všetky lesy v okolí, všetky cesty, pýtali sa po dedinách. Ale akoby sa po nej zľahla zem.
Zatiaľ, čo ju všetci hľadali, ona bola neďaleko a nezdalo sa, že by trpela núdzou. Pravdaže, ak nebudeme brať do úvahy slobodu.
„Pane, kedy ma hodláte konečne pustiť?“ opýtala sa príkro, tak ako sa pýtala každý deň.
„Nikdy,“ znela tak ako každý deň suchá odpoveď.
„Tak mi dovoľte aspoň maľovať.“
„Aby ste ma otrávili?“
„Netárajte, ja ľudí netrávim. Odkiaľ viete o jedovatých farbách?“
„Od toho protipápežského sprisahania. Veľmi ste sa mi páčili.“
„A vy ste ma preto v Prahe urazili?! Pekné spôsoby!“
„Áno. Myslel som si, že ste opustili kráľa Jána. Lenže medzitým ste sa vrátili späť k nemu. A teraz by ste mu mohli obraz nejakým spôsobom poslať. Alebo kráľovi Karlovi. Už raz vás podľa podobných stôp našli.“
„A na to ste ako prišli?“
„Čítal som list, ktorý vás oslobodil.“
„Aha, tak preto to prísne väzenie?“
„Preto.“
„Čo si od toho sľubujete?“
„Vás.“
„Nikdy som neurobila nič také, čo som urobiť nechcela.“
„Neverím. Ženy nie sú také zásadové. Nakoniec každá z nich urobí to, čo chce muž.“
„Máte pekný cintorín?“
„Prosím?“
„Zdá sa, že tu asi budem do smrti. Rada by som si teda vybrala aspoň nejaké pekné miesto na odpočinok môjho tela.“
„To nemyslíte vážne.“
„Myslím. Som tu už viac ako týždeň. Nedovolíte mi nič robiť, lebo všetko by som mohla využiť na útek. Ale ja sa odtiaľto dostanem. Raz určite. Aj keby to mala byť iba moja duša. A to môže byť čoskoro, lebo ja bez práce nedokážem žiť.“
„Ak sa spoliehate na kráľovu pomoc, tak to nerobte. Váš list neodišiel.“
„Ďakujem.“
„Za to, že som ho zadržal?“
„Za to, že ste mi to povedali. Teraz viem, že sa musím spoliehať iba sama na seba.“
„A keď to viete, je to pre vás lepšie?“
„Áno. Nemusím rátať s rôznymi možnosťami oslobodenia z vonku.“
„Zaujímavé.“
„Hlavne užitočné.“
„Tak vy chcete maľovať.“
„Aspoň maľovať.“
„A neotrávite ma. To aspoň tvrdíte.“
„Uprednostňujem živých. S mŕtvymi sa nedokážem rozprávať.“
„Tak dobre, budete maľovať.“
„Ale na maľovanie potrebujem farby. Tie tu nemám …“
„A plátno a štetce. To všetko má môj priateľ Francesco.“
„Toto je jeho dom?“
„Nie, je to môj dom. Francesco je môj hosť. Teraz maľuje pre mňa. Bude vám robiť spoločnosť.“
„Zajtra?“
„Zajtra. Dnes je už neskoro.“
„Dobrú noc.“
„Tak neskoro ešte nie je.“
„Pre mňa áno,“ zdvihla sa od stola a chystala sa odísť. Lenže muž bol pomerne rýchly, predbehol ju a zobral ju do náručia:
„V Prahe ste mi ušli.“
„Iba som sa skryla.“
„To je to isté. Ale teraz ste v mojom dome …“
Nestačil dopovedať a už sa mu o krk opieral meč. Muž ustúpil.
„Predsa je len neskoro. Dobrú noc, don Barca!“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.