Vráťme sa k zmene vášho správania po tom, čo ste boli spečatení. Zmenili ste obliekanie, stali ste sa vážnejšími, začali ste kontrolovať svoje slová, prestali ste sa hádať so svojimi blížnymi nahlas, hoci v duchu s nimi nesúhlasíte⁠⁠ … čím si myslíte, že ste začali žiť Slovo.

V Zaviatych dobách čítate, ako museli pripravovatelia cesty bojovať a neraz sa to nezaobišlo bez kriku. Samotný Syn Boží s krikom v posvätnom hneve vyhnal kupcov z chrámu. Spomeňte si na Jeho učeníkov, ako ich vyhnal, keď sa začali svätuškársky tváriť. Keď sa Peter na druhý deň opäť hádal a kričal, mohol prísť znovu k Synovi Božiemu, lebo to bol opäť on sám.

Žitie Slova v prvom rade znamená byť prirodzený. Byť prirodzený neznamená potláčať svoju vlastnú osobnosť, ale naopak, to, čo je jej vlastné, posilňovať. Podľa Zákona skôr či neskôr vo Svetle Pravdy musí v každom vyklíčiť to, čo je v ňom v skutočnosti skryté bez ohľadu na to, či sa to snaží ukázať alebo nie.

Je preto pokrytectvo tváriť sa vážne, keď váš duch vážny nie je, ale i naopak, tváriť sa, že sa smejete, keď váš duch plače. To isté platí pre všetky city, ktoré sú vám vlastné. Nie je možné ich všetky vymenovať. Pravdaže, je potrebné, aby sa človek učil potláčať to, čo nežije správne a, samozrejme, primerane sa správať v príslušných životných situáciách.

Potláčanie vlastných citov vedie k disharmónii osobnosti a má za následok nielen neprimerané, vyumelkované správanie, ale v mnohých prípadoch vedie i k psychickým problémom. Úplne najhoršie je však to, keď iní bránia človeku prejaviť sa takým spôsobom, aký je mu vlastný, teda vytvárajú také spoločenské situácie, kde je človek nútený správať sa neprirodzene.

Preto je dôležité, aby sa ľudia spoznávali v malých skupinách, lebo vtedy sa stanú priateľmi a odpadnú z nich neprirodzené zábrany. Týmto sa vzájomne obohacujú o nové citové prežitia a umožňujú si takto navzájom žiť prirodzene, teda podľa Zákona.

Z knihy Pre ľudí