Tri opice

Mnohí poznáte staroindickú sošku troch opíc, kde si jedna zakrýva oči, druhá uši a tretia ústa, čím vyjadrujú: „Nevidím, nepočujem, nehovorím!“ Túto sošku za dávnych čias ako prvý dal vyhotoviť najmladší Buddha. Mala vyjadrovať, že hoci ľudia vidia nádheru Božieho stvorenia, počujú a hovoria o ňom, v skutočnosti sa správajú tak, ako keby nevideli, nepočuli a nehovorili.

Vyjadruje to pokrytecké správanie, lebo ich činy sa rozchádzajú s ich slovami. Tie sochy mali zároveň vyjadrovať, že Pravdu je potrebné hľadať v každom dianí, ktoré nás obklopuje. Taktiež, že naše poznanie nikdy nie je úplné, a preto je pochabosť tváriť sa, že také je a že nič nové už nemôžeme vidieť či počuť. Tie zakryté ústa mali zároveň vyjadriť, že o Pravde sme povinní kedykoľvek vydať svedectvo, teda hovoriť i zdanlivo nepríjemné veci, aby sme tak zabránili šíreniu zla.

Pozrite sa na seba, či sa náhodou na tie opice nepodobáte. Vidíte dianie okolo seba – že ženy nosia ohavné šaty, že muži nechránia ženy, že jeden ohovára druhého, že sa jeden pred druhým vyťahuje⁠⁠ … ale tvárite sa ako tá prvá opica: „Nevidím!“

Počujete reči vašich blížnych, ktoré sú ohavné, počujete volanie z Výšin, počujete bytostných, ktorí vás pred mnohým varujú⁠⁠ … ale tvárite sa presne ako tá druhá opica: „Nepočujem!“

A na dôvažok, hoci to všetko vidíte a počujete, pokrytecky o tom mlčíte, a tak sa tvárite presne ako tá tretia opica: „Nehovorím!“

A to nie je všetko. Toto vaše konanie prešlo až do tých najabsurdnejších foriem. Máte „svoje“ knižky a nečítate už nič iné, hoci dobre viete, že ani tie „vaše“ knižky ešte neobsahujú celé poznanie. Odmietate aj krásne rozprávky, ktoré mnohí praduchovní pracne od ľudí zbierali, a to robíte iba preto, že nie sú napísané vo „vašich“ knihách.

Keby ste ich čítali, až oči by ste otvárali, koľko je tam ukrytej Pravdy a v koľkých sa hovorí o Svätom Grále! I keď nie týmito slovami, ale nepriamo. Prečítajte si raz dobre vám známu rozprávku „Popolvár“ alebo „Valibuk“ alebo „Cisárove nové šaty“ alebo „Palculienka“ alebo „Hrnček var!“ alebo mnohé ďalšie.

To sú všetko rozprávky, kde sa píše o Svätom Grále! V niektorých z nich je forma rozprávania o bytostných, v niektorých o čertoch, ktorí sú zvyčajne hlúpi, v niektorých o zlatých zámkoch. Lenže o bytostných je menej rozprávok, než sa vám zdá, lebo obraz bytostných je často v skutočnosti obraz niekoho, kto má perute. Tí čerti sú mnohokrát prísnymi vykonávateľmi Zákona, preto nemôžu byť hlúpi, a o zlatých zámkoch sa píše dokonca v Biblii.

Všetko poznanie ste tu už dávno mali, len nie vo forme prístupnej rozumu, ale vo forme prístupnej duchu. O pripravovateľoch cesty, ktorí takouto formou pripravovali ľudí na príchod Pána, sa doposiaľ nikdy nehovorilo, ale len z toho dôvodu, že nepôsobili ako duchovní, ale ako rozprávkari. Lenže čítali ste v Zaviatych dobách, že i za čias Lao’c mu pomáhal rozprávkar šíriť Pravdu. Ten istý rozprávkar bol potom vo všetkých krajinách, aby touto cestou viedol ľudí k poznávaniu Pravdy.

Vy si však zatvárate oči, uši i ústa, aby ste nevideli, nepočuli a nemuseli hovoriť o Pravde, ktorá je tu predsa od počiatku, lebo je v Zákone, ktorým sa riadi toto stvorenie.

Všetky pomoci sa vám dostali, ale vy ste ich odmietli takisto, ako ste odmietli Syna Božieho. A dnes sa bijete do pŕs, v ruke držíte „svoje“ knihy a myslíte si, že už všetko viete. Presne ako pochabí jasnovidci, ktorých na druhom brehu musia zastaviť oceľové mreže, lebo svoj život premrhali na malichernostiach.

Otvorte svoje oči a pozrite sa, aká cesta vás čaká na druhom brehu, lebo inak sa už nedokážete spamätať. Tá cesta je zdanlivo pekná, je široká a pohodlná, ale je vyprahnutá. Na obzore je akýsi kríž. K nemu všetci utekáte s otvorenou náručou, ale nevidíte, že ten kríž nepochádza z Výšin, ale že ste ho postavili vy svojím zmýšľaním.

Je to kríž, ktorý svojou formou vyjadruje takzvanú svätosť ľudí. Vytvárajú ho tí, ktorí si myslia, že sú dokonalí, že už sú spasení, že majú plné poznanie atď. Tento kríž poznáte, vôbec nie je nový. Začali ho vytvárať pápeži a biskupi, ktorí si mysleli, že sú neomylní, už pred stáročiami. Niektorými ľuďmi bol videný a pretože videli kríž, mysleli si, že je to kríž Spasiteľa a asi je z dreva, keď nežiari a je tmavý. Jeho vodorovné rameno je šikmé a keď sa dobre poobzeráte po okolí, uvidíte ho na niektorých kostoloch alebo knihách či iných vyobrazeniach.

Tento kríž je v strede obrovského tmavého mesta falošnej svätosti, okolo ktorého však nie je oceľová mreža, ale bezodná priepasť. Ešte nikomu sa odtiaľ nepodarilo uniknúť, lebo jediná brána, ktorá odtiaľ vedie, je brána pravej pokory. Túto však nikto z tých, ktorí sa na týchto miestach musia zdržiavať, nehľadá.

Keď si po čase niektorí spomenú, že ten kríž predsa len nie je celkom rovnoramenný, otočia sa k nemu síce chrbtom, ale nie s tým vedomím, že oni pochybili, ale s tým, že museli byť podvedení, keď pri tomto kríži nenašli pokoj. Kríž, ktorý žiari nad ich hlavami a ktorý ich ako radostná nádej volá, nechcú vidieť a kričia: „Nič nechceme počuť, nič nechceme vidieť, všetko je len klam!“

Na malom návrší stojí ďalší kríž. Idú k nemu. Tento kríž vytvárajú všetci tí, ktorí veria, že krv zavraždeného Syna Božieho ich spasila. Zvislé rameno je ako zápalka, tenké a krátke, a vodorovné rameno je ako hrubá dlhá doska.

Tam úplne zabúdajú, že voľakedy čítali Posolstvo Grálu či iné dielo, kde bola čo i len čiastočná pravda, ale jedno nezabúdajú – bijú sa stále do pŕs a volajú: „Ja som svätý, preto musím ísť do raja!“

Tento kríž je vstupnou bránou do ich „raja“. Za ňou je už len červený plameň. Ten už radšej ani nevidieť, lebo tam je už len plač a škrípanie zubov.

Z knihy Pre ľudí