Neuplynulo ešte ani sto rokov odvtedy, čo na Zemi Pán začal hrubohmotne povolávať k službe. Vybudoval veľkú stavbu, pyramídu, ktorej vrcholom bol On sám. Nasledovali apoštoli, učeníci, nositelia zlatých krížov a na koniec nositelia strieborných krížov. Na ochranu pyramídy boli povolaní rytieri.
Teraz z tejto pyramídy zostali len hrubohmotné trosky, pretože tu už nie sú apoštoli. Čo však bude o sto rokov, keď na Zemi nebudú už ani nositelia strieborného kríža? Myslíte si, že Pán staval túto stavbu iba na kratučké obdobie pár desiatok rokov? Sami cítite, že to tak nemohlo byť.
Nikdy nebolo ponechané ľudstvo len tak, napospas. V každom čase a v každom národe boli inkarnovaní duchovia, ktorí už vtedy tvorili stupne tejto pyramídy. Vždy tu boli apoštoli i učeníci, nositelia zlatého i strieborného kríža ako i rytieri chrániaci túto duchovnú stavbu.
Príchodom Pána na Zem dostala stavba iba nové rozmery, Pán ju nemusel stavať celú nanovo, pretože jej základy postavil On sám v dávnych dobách, keď skrz Neho vznikalo toto stvorenie.
Jeho odchodom sa táto stavba nikdy neznížila, to len ľudia strhli duchovné dianie do pozemského prachu. Týmto sa však sami vylúčili z účasti na tejto stavbe. Boli to oni, ktorí ju týmto spôsobom hrubohmotne rozbili.
Nebyť diania, kedy bolo posledným hrubohmotne povolaným apoštolom zabránené v ich ďalšej činnosti, mohlo mnohé dnes vyzerať inak. Mnohí k tomu duchovne povolaní boli už pripravení a stáli na začiatku plnenia svojej úlohy, keď zásah pozemského rozumu preťal hrubohmotné spojenie s apoštolmi.
Muselo nastať iné, vopred neplánované dianie. Duchovné povolanie sa stalo povolaním i hrubohmotným, avšak nie na očiach verejnosti. Vlastnou prácou k tomu povolaní dokázali, že vedia, aká je ich úloha, a že ju aj plnia.
Týmto boli povolaní aj hrubohmotne, pretože ich činy boli aj hrubohmotne viditeľné. Aby bol splnený Zákon, zazneli slová povolania i v strednej hrubohmotnosti, kam za tým účelom vyšiel posol.
Tí, ktorí mali sluch otvorený, toto volanie počuli a vydali o tom hrubohmotné svedectvo. Niektorí, ktorí boli takto volaní, sa zľakli a neuverili tomuto svedectvu, považujúc ho za pokušenie.
Neuvedomili si, že volanie k službe nie je nijaké vyznamenanie alebo volanie za nejakého biskupa či pápeža, ale volanie od toho, ktorý Je, k vedomému plneniu, teda v súčasnosti volanie k takej službe, ktorá je skôr pranierovaná, k takej službe, ktorá v očiach temných vyvoláva skôr posmešok, zaznávanie či dokonca nenávisť.
Ich rozum si to síce neuvedomil, ale duch áno a práve ten duch sa zľakol toho, ako bude posudzovaný inými ľuďmi, čím nesplnil. Následne padol tam, odkiaľ niet návratu.
A preto odteraz nebude viac hrubohmotného povolávania či spečaťovania v tom zmysle, že budú odovzdávané pozemské kríže či iné znaky, ale bude hrubohmotné povolávanie či spečaťovanie robené výhradne tak, ako to bolo po tisícročia, teda budú môcť byť povolaní alebo spečatení iba tí, ktorí budú duchovne počuť alebo vidieť, a v hrubohmotnosti zaznejú k tomu zodpovedajúce slová od tých, ktorí boli práve k tomu takisto duchovne povolaní.
Hrubohmotné slová k ich povolaniu už zazneli, preto smú povolávanie a spečaťovanie vykonávať. Duchovia však musia sami spoznať, ktorí sú to bez toho, že by nosili nejaké odznaky. To je totiž základný skúšobný kameň na to, aby hrubohmotne preukázali, že naozaj duchovne počujú alebo vidia.
Symboly povolania k službe sú duchovne viditeľné, preto sa každý k tomu povolaný nimi môže preukázať. Je to žiariaci rovnoramenný kríž na čele, biela holubica na prsiach a k tomu ešte jeden symbol závisiaci od toho, komu slúžia – červený kalich, ak slúžia Spravodlivosti, ďalší rovnoramenný kríž, ak slúžia Pravde, alebo červená ruža, ak slúžia Láske. Tí, ktorí slúžia Čistote, majú všetky tieto symboly v tvare bielej ľalie.
Otvorte svoje oči dokorán a hľadajte to, čo je duchovne viditeľné, nenapodobiteľné, vždy v dokonalej kráse, žiare a čistote!
Z knihy Pre ľudí