Natália (50. pokračovanie)

Traja priatelia sa vybrali pohľadať medzi skupinkami hostí oboch riaditeľov gymnázií.
„Vážený pán riaditeľ, som rád, že ste doteraz s povestnou dôkladnosťou vykonávali svoj úrad,“ prihovoril sa Gerd riaditeľovi reálneho gymnázia.
„Cítim sa poctený vašimi slovami.“
„Priamo cisársky dvor si všimol vašich úspechov. Napokon, aj barón von Görlitz je absolventom práve vašej školy. Nie, nemusíte ďakovať. Viem, že je to i vaša zásluha, že toto mestečko prekvitá. Ale každý raz zostarneme. Bol som upozornený cisárskym dvorným radcom, že ste už dávnejšie dosiahli penzijný vek. Zaiste ste už uvažovali nad tým, komu zveríte svoju školu. Ťažko sa vyberá priamo medzi profesormi, ktorý sú určite všetci vynikajúcej povesti. Práve preto sa priamo na cisárskom dvore rozhodlo, že novým riaditeľom bude práve barón von Görlitz, ktorý má na to aj primeraný pôvod. Menovací dekrét, podpísaný priamo našim milostivým cisárom, mám u seba a je vám kedykoľvek k dispozícii k nahliadnutiu.“
Riaditeľ školy čušal ako zarezaný. Myslel si, že zo školy ho odnesú na márach.
„Dúfam, že aj v penzii nezabudnete na svoje bývalé pracovisko,“ pokračoval nemilosrdne Gerd, „a občas, samozrejme, po mojom schválení, ho navštívite. Budem rád, keď už budúci týždeň odovzdáte vedenie novému riaditeľovi. Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem za vašu celoživotnú obetavú prácu na poli vzdelávania.“
Gerd sa vzdialil a riaditeľ sa radšej odišiel domov vyzúriť. Svojich profesorov s obľubou kritizoval a preháňal za najmenšie maličkosti. Vôbec mu nezáležalo na vzdelávaní, ale iba na tom, aby sa ho profesori i študenti báli. Zrazu si pripadal bezmocný.

Medzitým Gerd s priateľmi našli medzi hosťami aj druhého riaditeľa.
„Vážený pán riaditeľ, som rád, že sa s vami môžem zoznámiť,“ prihovoril sa Gerd riaditeľovi klasického gymnázia.
„Potešenie je na mojej strane.“
„Rozprávali sme sa s barónkou von Görlitz o tom, ako študovala práve na vašom gymnáziu.“
Riaditeľovi zaskočilo a najradšej by sa bol prepadol niekde pod zem.
„Spomínala mi, ako ste ju privítali, keď chcela u vás študovať. Je veľmi zaujímavé, že práve v tomto kraji, ktorý nám dal takúto vynikajúcu umelkyňu a ktorej meno pozná dokonca i náš milostivý cisár, sa vzdelanie mladým dámam odopiera. Som znechutený takýmto správaním a myslím si, že budem musieť o ňom informovať priamo cisársky dvor. Nakoniec, strýko baróna von Görlitz je cisárskym dvorným radcom. Neviem, či by som na vašom mieste neuvažoval o rezignácii. Dajte mi prosím vedieť, ako ste sa rozhodli. Budúci týždeň je ako stvorený na sťahovanie.“
Gerd sa usmial a rázne odišiel. Riaditeľ hneď v pondelok odstúpil. Naďalej však zostal učiť. Nebol už dosť mladý, aby sa presťahoval inde a ešte mu zostávalo niekoľko rokov do penzie.

Po rozhovoroch s riaditeľmi sa k trom priateľom konečne odvážili prísť i niektorí z hostí. Ako prvý prišiel za Natáliou profesor matematiky a francúzštiny z klasického gymnázia.
„Drahá barónka, som veľmi rád, že ste skončili štúdiá v Paríži. Váš obraz bude zdobiť môj byt a ja si budem rád spomínať na milú študentku, ktorej nikdy nešla matematika,“ srdečne sa na ňu usmial.
„A prečo ste ma potom presadili zo somárskej lavice?“
„Nepatrili ste tam. Matematika vám síce nešla, ale aspoň ste sa ju snažili naučiť. Okrem toho, na klasickom gymnáziu je matematika len vedľajší predmet. Takí študenti, ako bol váš manžel, musia chodiť na reálne.“
Gerd sa zasmial: „Aj ja viem tiež tak dobre matematiku, ako barónka. Myslím si, že budeme spolu veľmi dobre vychádzať, pán profesor.“
„Prečo nie. Okrem matematiky mám rád ešte fyziku a klasickú literatúru. Žiaľ, tú učiť neviem.“
Gerd sa na to opýtal: „A máte rád aj Goetheho?“
„Nie, radšej mám Schillera.“
„Tak to máme rovnaký vkus. Robil som preklad jeho básní do francúzštiny, ale medzi nami – nemám ho rád.“
Profesor sa schuti zasmial: „Nemáte rád básnika, ktorého ste prekladali?“
„Aj to sa stáva. Myslím si, že mohol písať lepšie básne.“
„Dovolím si vám odporovať. Písal vynikajúce básne, ale im nerozumieme.“
„Konečne niekto, kto nepritakáva iba preto, že niekto iný má kniežací titul.“
„Poznám niekoľko šľachticov, ktorí si to meno nezaslúžia.“
„Vážený pán profesor, nechceli by ste byť riaditeľom?“
„Ja? A prečo?“
„Starému riaditeľovi som navrhol rezignáciu. Dúfam, že ju príjme. Inak ho budem musieť odvolať ja.“
Profesor skoro spadol z nôh. Potom sa usmial: „Tuším sa vyjasnieva.“ Vzápätí však zvážnel a opýtal sa: „Myslíte si, že to zvládnem?“
„Inak by som vám to predsa nenavrhol.“
„Ďakujem, to je naozaj pre mňa vysoká pocta. Prijímam.“
„Smiem sa spýtať na vaše ctené meno, pane?“
„Jovan, vaša milosť.“
„Gerhardt, ale bez tej milosti. Ale vráťme sa však ku Goethemu. Prečo si myslíte, že nerozumieme jeho básňam?“
„Neviem, je tam čosi, čo nemôžem pochopiť. Mohli by sme sa tomu niekedy venovať?“
„Budem veľmi rád.“
Medzi profesorom matematiky a Gerdom vzniklo krásne priateľstvo. Neskôr sa často stretávali a rozprávali sa o najhlbších filozofických otázkach.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…