Natália sa prezliekla do nádhernej zelenkavej róby a dala si smaragdový náhrdelník. Muži si dali dole šerpy. Potom vyšli von a spolu s hosťami prešli do záhrady, kde boli pripravené stoly s kráľovským pohostením.
Johann a Natália stáli trošku obďaleč a dávali pozor, aby všetko prebiehalo tak, ako má. Vtedy ku nim podišla Johannova matka a vzápätí aj otec.
„Drahá Natália,“ prihovorila sa jej Johannova mama, „vždy som vravela, že môj syn má dobrý vkus. Prečo mi len nepovedal, že si berie takú krásnu nevestu, rada by som vám bola na svadbe…“
„No jasné! Ale že si mi nadávala, že som sa zaplietol s akousi vidiečankou, ktorá navyše pochybne žije v Paríži a že som sprostý, keď som ju tam znovu pustil samotnú doštudovať, to nepovieš, mama!“
„Ale Johann, to ja som tak predsa nemyslela. Bola to len materinská starosť.“
„Pekná starosť. A načo si teda poslala môjho brata, aby ma presvedčil, nech od nej odídem?“
„Ale, Johann, to som nevedela, že ste zobratí.“
„Najmä to si nevedela, aká je bohatá, že?! Preto som sa musel odsťahovať, aby som takéto reči nemusel počúvať každý deň od rána do večera!“
Johannova matka radšej zmĺka a nenápadne sa zamiešala medzi hostí. Johann sa obrátil k svojmu otcovi:
„Som rád, že ťa tu vidím, ty jediný si mi rozumel a pomáhal. Ďakujem ti, že si pomohol zohnať tento dom.“
„Som rád, Johann, že si konečne povedal mame pravdu. Ešte i dnes ráno otravovala takými rečami. Teraz už bude pokoj. Kúpim si ten najdrahší obraz.“
„Ale, otec, veď my ti ho darujeme.“
„Čuš! Mama je na peniaze, tak nech platí!“
Medzitým k nim podišiel Gerd a Natália sa ho opýtala:
„Aký obraz ste to darovali cisárovi?“
„Vy o tom neviete?“ opýtal sa prekvapený Johannov otec.
„Nie. Môj bratranec si robí čo chce,“ odpovedala mu nevesta.
„To je váš bratranec?“ opýtal sa Johannov otec.
„Áno, aj Johannov.“
„Daroval som mu obraz dvoch grácií na trhovisku. Vtedy na trhovisku ho kúpil profesor matematiky, ktorý ich učil. Hneď ich spoznal. Potom som za ním zašiel a poprosil som ho, aby mi ho predal, lebo by som ho špeciálne chcel darovať cisárovi,“ ozval sa Gerd.
„A prečo ste mu darovali práve tento obraz?“ spýtala sa prekvapená Natália.
„Lebo má takú iskru.“
„Vy ste mu o nej povedali?“
„Samozrejme, že nie. Povedal som, že ten obraz ste maľovali vtedy, keď ste mimoriadne silno mysleli na ženy, ktoré túžia po vzdelaní.“
„Máte pravdu. Naozaj túžili po vzdelaní, ale inom,“ rozosmiala sa naplno Natália.
„To som mu nepovedal. Nakoniec vzdelanie ako vzdelanie.“
„Vysvetlíte mi, aké vzdelanie máte na mysli?“ spýtal sa Johannov otec.
„Samozrejme, ibaže to je na veľmi dlhé rozprávanie. Otec, mohol by si prísť na budúci týždeň k nám? Natália ti o tom obraze určite rada porozpráva,“ odpovedal namiesto nej Johann.
„Prídem rád. Natália teraz spomínala, že ste Johannov bratranec,“ obrátil sa na Gerda. „Je to pravda, spomínam si na to, že mi tieto rodové vetvy ukazovala teta počas mojich štúdií vo Viedni. Ale ste aj bratranec mojej nevesty?“
„Áno,“ dodal Gerd a v stručnosti vysvetlil to, čo ho naučila cez telefón jeho mama.
„Som rád, že to nevedia títo tu. A najmä moja manželka. Bolo by to s ňou potom na nevydržanie,“ dodal Johannov otec nakoniec. Poklonil sa Natálii, pobozkal jej ruku a ospravedlnil sa, že musí ísť pohľadať svoju manželku, ale že na budúci týždeň celkom určite príde k nim na návštevu. Ale sám.
Ostatné ženy sa zatiaľ neodvážili prísť k Natálii. Obdivovali jej šaty a tešili sa na to, ako prekvapia svojich mužov, keď niečo také budú od nich žiadať. Muži zatiaľ v duchu oplakávali vyhodené peniaze za obrazy, ktoré napriek všetkému ešte stále považovali za daromnice. Ženy sa však už tešili, ako sa nimi budú medzi sebou pýšiť a najmä tým, aké boli drahé. Gerd svojou rečou naozaj dosiahol to, čo chcel. Obrazy sa predali omnoho drahšie, ako dúfal vo svojich najodvážnejších plánoch. Johann mal predsa len pravdu – úspory týchto ľudí boli obrovské a radšej šetrili na jedle, len aby mali. Keď Gerd prezradil, za čo kupuje on svoj obraz, ostatní sa pretekali, aby ukázali, že nie sú o nič horší ako knieža a že i oni na to majú. Nakoniec Gerd zaplatil takmer najmenej. Pri všetkej svojej inteligencii nemohol ľudskú márnomyseľnosť nikdy pochopiť. Niektoré ceny obrazov sa vyšplhali do takých závratných výšok, že obraz Versailles za trištvrte milióna frankov bol nakoniec lacný. Ešte väčšie úspory zostali kupujúcim naďalej v banke.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.