Na druhý deň sa u Mazarina stretli traja jeho najlepší žiaci – d’Estrées, kráľ a Athénaïs.
„Aký to bol kalich?“ spýtala sa Athénaïs, keď d’Estrées dorozprával.
„Bežný zlatý kalich na víno, aký sa používa v kostole pri omšiach.“
„Myslím, že by sme mali navštíviť kostoly, katedrály a kláštory a poprezerať si tieto veci.“
„Drahá slečna, tieto predmety vám nikto len tak pre nič-za nič nedá do rúk. Zvyčajne sa chránia pred znesvätením.“
Chvíľku sa ticho prechádzala a premýšľala.
„Kardinálovi, biskupovi a nakoniec aj samotnému kráľovi však tieto predmety ukázať musia. Iba musíme vymyslieť vhodnú zámienku na ich prezeranie, aby to nebolo nápadné.“
„Jedna zámienka by tu bola. Ale niečo by to stálo,“ usmial sa Mazarin a všetci na neho spýtavo pozreli. „Kráľ si môže prezerať sakrálne stavby z jedného dôvodu – či netreba niečo zrekonštruovať alebo opraviť. Z toho istého dôvodu sa môže zaujímať aj o sakrálne predmety.“
„Mal by s ním chodiť aj ten, ktorý vie ako tie predmety vyzerajú,“ poznamenala.
„Pochopiteľne, ale nie vždy môžeme chodiť spolu. Okrem toho teraz iba Richelieu vidí tie vlákna. Najprv musíme nejaký ten predmet nájsť, doniesť sem a až potom uvidíme, čo budeme robiť ďalej.“
O niekoľko dní mali pred sebou kalich. Kráľ ho priniesol z blízkeho kláštora pod zámienkou, že ho jeho zlatník vyčistí a opraví. Ľudovít, César a Athénaïs teraz sedeli okolo neho a premýšľali. Z kalicha vychádzalo temné vlákno.
„Myslím, že by sme mali zistiť, kam to vlákno vedie,“ ozvala sa nakoniec Athénaïs.
„To vyzerá na trošku dlhšiu prechádzku. Mali by sme si zobrať kone,“ povedal kráľ.
Kalich zabalili do plátenej tašky a sledovali vlákno. Ani im nepripadalo čudné, že ho vidia všetci traja. Prišli do blízkosti kláštora, z ktorého ho pred niekoľkými hodinami priniesol kráľ. Neďaleko bol dom a vlákno viedlo cez bránu dovnútra.
Zabúchali na ňu a požiadali o pohár vody. Slúžka ich vpustila na dvor a vzápätí ich privítal pán domu – hugenot. Vlákno z kalicha končilo na ňom. A nielen to, od neho vychádzali ešte dve rovnaké vlákna a strácali sa dvomi rôznymi smermi.
„Ó, veličenstvo, čomu vďačím za vašu návštevu?“ spýtal sa hostiteľ.
„Práve sa vraciame z prechádzky a sme smädní. Požiadali sme vašu slúžku o trochu vody.“
„Prosím, poďte dovnútra. Iste vám lepšie padne pohár dobrého vína.“
„Ponáhľame sa, milý gróf. Počkáme radšej iba na tú vodu.“
Len čo to kráľ dopovedal, vyšla slúžka s džbánom a podala ho do rúk práve jemu. Ľudovít sa napil a podal ho Césarovi.
Cestou späť mlčali. Až keď vošli do kráľovej pracovne, ozval sa Ľudovít:
„Niečo sme zistili. Čo s tým?“
„Mali by sme sa spýtať našich pomocníkov,“ odpovedala Athénaïs. „Vždy, keď som nevedela ako ďalej, ukázali mi cestu.“
Nestačila dopovedať a v strede komnaty sa rozžiarilo. Stáli tam Hélios, Pallas Aténa a Zeus.
„Prišli ste na jedno ťažké tajomstvo a neviete čo s ním. Neviete, aké vlákna opriadajú a spájajú ľudí s týmito predmetmi, na čo slúžia a prečo ľudia vraždia,“ ozval sa Hélios.
„Najprv však musíte vedieť, čo je ľudská duša,“ povedala Pallas Aténa. „Človek prichádza na zem, aby sa učil. Na maličký zárodok ducha, duchovné dieťatko, sa postupne naliepa poznanie, ktoré získava v pozemskom živote. Vyzerá to tak, akoby dieťatko rástlo a zosilnievalo. Takáto duša sa znova vracia a znova si do záhrobia odnáša na sebe nové poznanie. Poznanie je ako striebristá nitka, ktorá sa vpletá do vyžarovania ľudského ducha a tvorí jeho silu. Podľa toho, aký je duch silný dokáže si presadzovať svoju vôľu, dokáže presvedčiť a uchvátiť. Ak sa však dá na zlé cesty, zrieka sa čistého poznania a zhadzuje ho zo seba. To sú tie strieborné stužky, ktoré vychádzajú zo srdca, ovíjajú sa okolo ruky a úplne opúšťajú telo i dušu. Takýmto konaním však duša klesá a slabne, až zhodí zo seba to posledné dobro, aké kedy mala.“
„Tak to je to biblické trhanie zo stromu poznania. Ale ako to súvisí s týmto kalichom?“ spýtala sa Athénaïs.
„Ľudia, ktorí konajú proti Božím prikázaniam, musia ísť po smrti do hlbín pekla – ako tomu tu na zemi hovoríte vy. Ale im sa do večných múk nechce a tak svoje duše spájajú vláknami s pozemskými predmetmi, ktoré ich pripútajú k zemi a musia sa tu znovu narodiť v ich blízkosti, aj keď by sem už inak nemohli prísť. Každá reinkarnácia raz skončí a duša ide buď hore – domov, alebo dole – do pekiel. Lenže človek, ktorý sa púta na zem, sa rodí stále slabší a slabší – zosilnieť môže iba konaním dobra. Takéto duše však už nedokážu konať dobré skutky. Úplne nakoniec sa stane, že sa narodí ako duševne nevládny alebo úplne hlúpy a viac už takéto predmety nedokáže vyhotoviť. Takto zlo ničí samo seba a nakoniec aj tak ide do hlbín.“
„Prečo to robia? Prečo sa ešte viac zaťažujú?“
„Tie predmety bývajú staré a uctievané, alebo sú to starodávne klenoty rodov, ktoré sa dedia z pokolenia na pokolenie. Prečo to robia? O žiadnom ďalšom živote duchovia sami nerozhodujú. Môžu prosiť, aby sa narodili tam, kde chcú, ale nemusí im byť vyhovené. Oni sa takto istia, že sa dostanú do rodu, kde sa pozná toto tajné učenie. Lenže aj klenoty sa kradnú a vykrádajú sa aj chrámy. Mnohokrát, vlastne väčšinou sa stalo, že takýto zasvätenec uzrel svetlo sveta v zbojníckej bande, u potulných Cigánov alebo kdesi v úplnej spodine, kde o učení ani nechyrovať. Takto vlastne znovu hynie zlo samo v sebe.“
„Ale aj tak je to dlho! Ako sa tieto predmety dajú očistiť? Alebo lepšie povedané, ako sa dajú tieto vlákna zrušiť?“
„Skúste porozmýšľať. Dá sa to urobiť.“
„Koľko takýchto vláken môže žijúci človek urobiť?“ spýtal sa kráľ.
„Nie veľa. Tí najsilnejší ich robia dve-tri. Viac nie. Vedia, že tým strácajú silu a krátia si život. Ale vedomie sa stráca každým zlým skutkom, nemusí to byť iba vražda.“
„Teraz skúste porozmýšľať,“ usmial sa na nich Zeus, ktorý doteraz mlčal. Natiahol ruku ku kalichu a z prstov mu vyletel blesk. Bol taký silný, že prepálil temné vlákno, ktoré sa so syčaním a pachom spálených kopýt odtrhlo a zmizlo.
Rovnako zmizli aj tri múdre bytosti.
„Už to mám!“ zvolal Ľudovít. „Budeme tie veci pretavovať. Oheň zničí všetky vlákna.“
„To nie je až také dobré riešenie,“ ozvala sa Athénaïs. „Nie sú to vaše predmety. Po určitom čase ich musíte vrátiť.“
„Opáľme ich fakľou,“ navrhol d’Estrés.
„Čo urobíme s tými, ktorí sú k nim pripútaní?“ spýtal sa kráľ.
„To sa pýtate vy?“ odpovedal mu d’Estrées. „Už váš otec zaviedol zavieranie bez súdov. Ostrov Iff je teraz akýsi prázdny …“
Rozbehlo sa hľadanie predmetov s pečaťou smrti. Kráľ vymieňal i vyvlastňoval veci, ktoré našli, ale sami videli, že to všetko ide pomaly. Takto ubiehali mesiace.
V jeden deň sedeli pripravení rytieri v sále okrúhleho stola. Dvadsaťštyri kresiel bolo obsadených, voľné zostalo len kreslo pre kráľa Svätého Grálu.
Zrazu sa zo stropu zniesol lúč bieleho svetla, v ktorom bolo vidieť obraz letiacej holubice. Lúč osvetlil prázdne kreslo a sálou sa rozozvučal hlas jasný ako tisíc hromov:
„Rytieri Svätého Grálu, veľká je vaša úloha, na ktorú ste sa podujali. Nie je však v ľudských silách zničiť predmety zla, po ktorých roky neúnavne pátrate. Skúšali ste všetko pozemské, ale nikomu z vás nezišlo na um predložiť svoju prosbu pred Boží Trón. Nemusíte ju hovoriť nahlas, je pevným citom vrytá do vašich sŕdc a preto bude v tento deň vyslyšaná. Vychádza ako mohutný plameň z vašich hrudí a z Božieho Trónu sa jej dostáva požehnania. Vedzte, že veci s pečaťou smrti uchvátil očistný oheň Božej sily a strhol z nich všetku špinu. Vlákna zla zhoreli silou Božieho hnevu a oslabili tých, ktorí ich vytvorili. Amen!“
Rytieri sa na krátku chvíľu stratili v záplave žltého svetla a keď pohaslo, stratil sa aj biely lúč. Predmety, ktoré Ľudovít nechal vo svojej pracovni na neskoršie očistenie, boli čisté a žiadne vlákna na nich neboli.
„Tak sme prišli na jednoduchší spôsob, ako očisťovať znesvätené magické predmety. Nebolo treba chodiť po všetkých kostoloch a hľadať až do úmoru,“ povedal kardinál.
„Tie najzázračnejšie veci bývajú vždy veľmi jednoduché. Hélios potvrdil, že to bol ten najlepší spôsob čistenia. Ale aj tak by to bola práca bez konca, keby Ľudovít nezaložil políciu a Chambre Ardente.“
„A na vaše vyzvedačské kúsky doplatilo vaše meno …“
„Klebetníkom nedokázal ani kráľ zavrieť ústa.“
„Lenže prešlo takmer štyridsať rokov a vaše meno je stále špinené.“
„Viete veľmi dobre, že aj teraz ešte musím mlčať. Nemôžem povedať na objasnenie nič – ani len máčny máčik.“
„Nebude vás mrzieť niekedy v budúcnosti, že meno madam de Montespan bude strašiakom morálky?“
„César, pripomínate mi Bossueta …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.