Kastelánka jeho veličenstva (47. pokračovanie)

Večer zaklopal Ján na dvere Beátine komnaty. Sedel tam už Arnošt.
„Neruším vás?“
„Nie. Poď ďalej.“
„Zajtra odchádza Karol do Čiech …“
„Už sme sa o tom s ním rozprávali. Chceš vedieť, kto z nás dvoch tu s tebou zostane?“ spýtala sa. Ján prikývol.
„Zostávame obaja. Karol sa bez nás nejaký čas zaobíde. A Arnošt ešte nemá celkom zahojenú tú ranu. Takže ho budem naďalej ošetrovať ja.“
„To je dobre, lebo ináč by som ti nestačil ani ukázať ten tvoj dar. Mohli by sme tam ísť všetci traja hneď po Karlovom odchode.“
„A nebudete obaja chýbať tým vašim kardinálom?“
„Nie. Už sme sa dohodli, ako budeme postupovať. A kardináli nás tých niekoľko dní počkajú. Ten zámok nie je až tak ďaleko.“

Na druhý deň sa rozlúčili s Karlom. Asi dve tretiny sprievodu sa vracalo s kráľom do Čiech. Ostatní zostali, aby neskôr vytvorili sprievod arcibiskupovi Arnoštovi pri návrate domov.
Na ďalší deň sa vybrali smerom na Chambord. Ján zobral so sebou navyše maliara Francesca, ktorého maľby boli väčšinou v zámku. Cesta ubiehala skutočne rýchlo. Poslednú prestávku si urobili keď už mali zámok pred sebou ako na dlani. Ján zastavil koňa a zoskočil z neho. Podal jej ruku a pomohol jej zísť.
„Váš zámok. Čo naň poviete?“
„Myslela som si, že to bude niečo menšie. Ale toto je obrovský palác!“
Ján sa smial jej údivu:
„Kráľovský dar hodný kráľovnej. Tak ako som ti to vtedy sľúbil.“
„Nečudujem sa, že Karol a aj Arnošt si mysleli, že takýto dar sa dáva za niečo iné. Za čo si mi ho daroval?“
„Myslíš si, že si svoj život tak vysoko necením? A chcel som, aby sme sa stretávali častejšie. Preto. Poď, pozrieme si ho zvnútra.“
Zámok bol skutočne nádherný. Zariadenie i maľby svedčili nielen o bohatstve pôvodného majiteľa, ale aj o jeho vyberanom vkuse. Francesco im robil sprievodcu a rozprával o obrazoch, ktoré maľoval.
Boli tam dva dni, keď pocítila veľký nepokoj. Prehovárala Arnošta i Jána, aby sa ihneď vrátili do Paríža. Nerozumeli jej a jej žiadosť pokladali za vrtoch tehotnej ženy. Podarilo sa ich presvedčiť až na druhý deň ráno.
Do Paríža sa vrátili veľmi skoro. Na nádvorí ich uvidel kardinál Luigi a ponáhľal sa im naproti:
„Vaša milosť, stalo sa nešťastie. Posol sa musel veľmi ponáhľať, keď ste už späť …“
„Nestretli sme žiadneho posla. Čo sa stalo?“
„Kardinál Richard … Niekoľko dní potom, čo ste odišli dostal náhle kŕče. Dlho sa v nich zvíjal a od tej doby leží … Je to zlé. Ale poďte, odvediem vás k nemu.“
„Idem s vami,“ povedala Beáta a zišla z koňa. Pridal sa aj Arnošt. Francesco zostal so zvieratami sám.

Vošli do kardinálovej spálne. Ležal takmer bez pohnutia, dokonca sa zdalo, že spí.
„Vrátime sa. Asi zaspal,“ povedal Luigi a chcel vyviesť prítomných.
„Mária … poď sem … volal som ťa. Povedali mi, že si odišla s kráľom …“ ozval sa slabý hlas.
Beáta sa vrátila k Richardovej posteli. Kľakla si vedľa nej a chytila ho za ruku. Neotvoril oči ale pokračoval:
„Zostaň pri mne … umieram …“
Muži zostali stáť. Mlčali, aby nerušili. Nikto z nich netušil, prečo ju Richard oslovuje Mária. Mysleli si, že blúzni.
Beáta zobrala uterák a utrela mu tvár. Na uteráku zostala krv. Krv bola všade – na perinách, na jeho košeli, na jej rukách. Vzápätí sa na jeho čele objavili perličky krvi …
„Natanael,“ zašepkala a po lícach sa jej skotúľali slzy. Otvoril oči.
„Tak ty vieš …?“
Prikývla. Držala ho za ruku a hladila mu tvár. Rozmazala sa mu po nej krv, ktorá presakovala kožou.
„Chceš vedieť, čo sa mi stalo, však?“
Prikývla.
„Bol tu pápežov posol … Dal mi na výber … Ponúkol mi bohaté odškodnenie, ak zastavím to, čo som rozbehol. Odmietol som … Povedz to kráľovi …“
Otočila sa. Zazrela troch mužov, ktorí tam stáli a počúvali so zatajeným dychom.
„Natanael, kráľ je tu.“
Pokúsil sa zaostriť zrak. „Nevidím dobre. Cítil som, že si sa vrátila …“
„Počula som tvoje volanie … ponáhľala som sa.“
„Drž ma za ruku … nechcem umrieť sám …“
Muži potichu odišli. Zostali tam iba oni dvaja.
„Mária, pamätáš sa … vtedy … bolo to veľmi dávno … prechádzali okolo nás Rimania … ležal som v tvojom náručí a zo srdca mi vytekala krv. Pramienok krvi a s ním unikal môj život. Kľačala si a držala si ma. Plakala si aj vtedy … a všade okolo nás bola krv … moja krv … tak ako teraz …“
Odmlčal sa. Ťažko dýchal. A potom znova prerušovane rozprával:
„Bola si krásna vo svojom žiali … Aj teraz si taká … Tá koruna ti svedčí …“
Ruka mu bezvládne padla a on zostal v bezvedomí. Ešte žil, ale život z neho unikal čoraz rýchlejšie. Sedela pri ňom a plakala a čas akoby stál.
Podišiel ku nej Ján: „Poď sa navečerať, iste si hladná.“
„Nemôžem jesť, prepáč … A sľúbila som mu, že tu zostanem. Choď sa navečerať ty.“
„Už som jedol … Môžem zostať pri tebe?“
„Ja sa nebojím. Ale ak chceš, zostaň, budem rada.“
Ján chvíľu mlčal. Potom sa odhodlal a spýtal sa:
„Prečo ťa volá Mária? A ty si mu tiež hovorila ináč …“
„Tie mená sú spomienka … Myslela som si, že to, čo som videla je prelud … Ale videl to aj on. A tiež počul rovnaké mená … Myslím, že sme už na tejto zemi žili … v iných telách … inde … dávno … A boli sme spolu. Ja neviem … zdá sa mi to také skutočné ako to, že tu sedíš.“
Richard sa pohol. Oči mal však stále zavreté.
„Mária … všetko ma páli … piť … podaj mi piť …“
Naliala vodu do pohára. Zdvihla mu hlavu a priložila pohár k perám. Bolo počuť hlasné prehĺtanie prerušované ťažkým dýchaním.
Keď mal znova hlavu na vankúši, začal rozprávať:
„Tie bolesti sú odmena za moju pýchu … Nestačilo mi to, čo som dosiahol … musel som mať viac, stále viac … Nechcel som mať vysoký post preto, aby som pomáhal … ale preto, aby sa mi klaňali … Ja hlupák … Ako sa teraz budem z toho zodpovedať?“
Zostalo ticho. Bolo počuť iba jeho dych.
„Mária, podaj mi ruku … Tak viem, že si blízko mňa … Povedz kráľovi … pápež chce, aby ste sa zľakli a prestali voči nemu konať … Lenže ak prestanete, dá otráviť aj vás … Vie mená … mnoho mien … možno všetky … Čaká, že sa stiahnete … Ale to vy nesmiete … pokračujte, iba tak si vymôžete to, čo sme chceli dosiahnuť … pápež je zbabelec … vy sa ho nesmiete báť … vymenujte nového protipápeža … Nesmiete sa báť … Rozumieš mi?“
„Rozumiem.“
„Počujem tvoj hlas … ale nevidím … už nič nevidím … ten jed rozožiera všetko … dávajte si pozor … nejedzte a nepite nič u neho … aj on dokáže otráviť … pozná jedy … vie ich pripravovať … pápež …“
Opäť bolo počuť iba jeho ťažký dych.
„Mária … vidím ťa pred sebou … Máš krásne biele šaty … sú zdobené … a máš na hlave korunu … korunu všetkých cností … odpusť mi … drahá … Moje ťažké závoje padajú … už ma tak nesťahujú … nedusia ma … som opäť ľahký … iba vyletieť …“
Ruka mu opäť oťažela. Upadol do bezvedomia. Bez toho, aby sa znova prebral, na svitaní umrel. Vedľa jeho postele sedel kráľ a Beáta. Plakali.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…