Marina vyšla z nemocničnej izby, s nikým sa nerozlúčila a vykročila k operačnej sále. Srdce jej zvierala úzkosť a s úzkosťou si líhala aj na operačný stôl. Čakala ju druhá nevyhnutne nutná operácia.
„Som predsa silná, vydržím,“ upokojovala sa v myšlienkach skôr, ako ju narkóza obrala o vedomie.
Neočakávane sa vo dverách operačnej sály objavil jej muž. Mlčky tam stál s bledou tvárou.
„Ako sa sem dostal a čo tu robí?“ preblesklo jej hlavou.
Zrazu sa niečo zmenilo. Marina pocítila, že kráča po nemocničnom schodišti stále nižšie a nižšie. Už bola v pivnici, ale ťahalo ju to stále nižšie. Videla pred sebou natiahnuté ruky.
„Ako mi je len ľahko! Ja nechodím, ja plávam!“ čudovala sa.
Naraz sa schodište skončilo a pod ním sa rozprestierala temnota. Marina sa zachytila prstami posledného stupňa a s námahou sa udržiavala na ňom!“
„Nie! Nie! Tam nechcem ísť! Nemôžem tam ísť! Čo bude s mojimi deťmi?! Nemôžem ich opustiť! Nie! Nie!“ zapierala sa z posledných síl o posledný stupienok tak silno, až ju boleli prsty. „Nemôžem tam ísť!“ všetko sa v nej vzpieralo.
Situácia sa v okamihu zmenila. Marina plávala nahor po schodoch a svetlo zalievalo všetko okolo. Znovu sa ocitla v operačnej sále.
„Aké jasné svetlo!“ ohliadala sa hľadajúc jeho zdroj. „Kto to leží tam dole na stole? Ach, to som ja… moje telo! Och, aj profesor je tu. Čo to robí?“ hľadela na to, čo sa deje, vznášajúc sa pod stropom.
„Preber sa! Marina, preber sa! Zobuď sa, dýchaj! Dýchaj!“ zrazu počula profesorov hlas. Pocítila ľahké posotenie a otvorila oči.
„Dokázala si to, už je dobre,“ uľahčene vydýchol nad ňou skláňajúci sa profesor.
Dni plynuli, ale Marina si nič nepamätala. Až keď sa uzdravila, postupne si spomínala na prežitie počas operácie.
„Čo to bolo? Veď som videla svoje telo na stole, videla som celý personál operačnej sály a ja som bola nad nimi. Ako je to možné? Jedine tak, že by som bola vnútri svojho pozemského tela ja… moje živé ja… Komu by som to mala povedať? Aj tak mi neuveria… Aj môj muž povedal, že som mala halucinácie, lebo v čase mojej operácie bol v práci, ale ja som ho skutočne videla vo dverách operačnej sály!“
Tak Marina mlčala, ale súčasne hľadala informácie o podobných prežitiach s nádejou nájsť odpovede na jej vznikajúce otázky.
Prešli roky a duchovné poznanie naplnilo dušu Mariny svetlom. Svoj prežitý život videla ako na dlani a až teraz pochopila to, čo sa vtedy stalo. Pripútanie k maličkým deťom a strach o ich osud ju udržali vtedy na zemi. Vtedy nemala duchovné poznanie a nemala vieru v Boha, ktorá by bola založená na presvedčení. Prežité prekyprilo jej dušu a vyklíčené trápenie nakoniec prinieslo uspokojenie. Duchovné poznanie dalo zmysel jej životu a ona spoznala svoju životnú úlohu. A hlavne, spoznala úlohu ženy ako sprostredkovateľky Svetla, pokiaľ sa snaží žiť v čistote a v súlade s Božími Zákonmi.