Jacqueline-Françoise
Keď sa mala narodiť malá Jacqueline-Françoise, Athénaïs bola ešte manželkou biskupa. D’Estrées sa snažil nájsť na dvore pestúnku pre dieťa. Ženy, ktoré sa mu ponúkali, odmietal, lebo mu vždy na nich niečo vadilo. Maličká sa už-už mala narodiť a vhodná pestúnka tu ešte stále nebola.
V jedno ráno prišiel za Athénaïs jej otec:
„Dcérka, počul som, že hľadáte pestúnku pre vaše dieťatko.“
„Áno, ale nikde nevieme nájsť ženu, na ktorú by sa skutočne dalo spoľahnúť. Asi budem musieť zo služby na dvore na nejaký čas odísť.“
„Vedel by som o jednej dáme.“
„Otče, odkedy vy intervenujete za pestúnky?“ usmiala sa.
„Moja milá, odkedy sú budúce pestúnky mojimi deťmi …“
„Chcete mi sem poslať niektorú z mojich sestier?“
„Nie celkom. O tejto vaša matka nevie. A bol by som rád, keby to naďalej tak aj zostalo …“
„Vy máte nemanželskú dcéru?“ spýtala sa začudovane.
„Áno … Volá sa Françoise … ale prisahám, do nedávna som o nej nevedel ani ja … Ona vlastne otca na rodnom liste mala. Ale tým skutočným som bol ja.“
„Stretli ste sa s ňou?“
„Priviedol som ju so sebou. Rád by som vám ju predstavil.“
Vojvoda otvoril dvere:
„Poďte, moja drahá.“
Vošla mladá dáma, veľmi podobná Athénaïs.
„Moje drahé dcéry, dovoľte mi, aby som vás navzájom predstavil: Françoise d’Aubigné de Scarron a Françoise-Athénaïs de Rochechouart de Mortemart.
Athénaïs sa zdalo, že napriek tomu, že túto dámu vidí prvýkrát, pozná ju veľmi dobre. A vedela, že práve ona bude tou najlepšou pestúnkou pre jej dieťaťa. Podišla ku nej, objala ju:
„Vitajte, moja drahá. Máte deti?“
„Bola som vydatá, ale deti, žiaľ, nemám.“
„Budete sa vedieť o maličké postarať?“
„Opatrovala som malé deti. Hlavne potom, čo umrel môj manžel. Potom som stratila prácu. Nakoniec som vyhľadala vášho, teda nášho otca a ako vidíte, som tu.“
„Dobre. Môžete tu hneď aj zostať. Budem vás potrebovať.“
„Som rád, že ste si padli do oka. Ale pred mojou paňou …“ vojvoda si priložil na ústa ukazovák a odišiel.
Obidve dámy ešte chvíľu stáli, zvedavo si prezerali jedna druhú a nevedeli, ako začať. Nakoniec sa osmelila Athénaïs:
„Najprv by sme sa mohli posadiť. Nech sa páči … Otec ma prekvapil. Ale myslím si, že je to príjemné prekvapenie dostať ešte jednu sestru. Môžete mi niečo povedať o sebe? Priznám sa, som veľmi zvedavá.“
„A čo by ste o mne chceli vedieť?“
„Prečo sa o vás otec dozvedel až teraz?“
„Dlho som rozmýšľala, či mám za ním ísť a či mi vôbec uverí … Matka mi o ňom povedala až keď umierala. Bála sa, že nebudem mať nikoho a nebudem mať z čoho žiť.“
„Ale podľa mena ste šľachtičná …“
„Veľmi chudobná dcéra grófa, ktorý celý majetok premrhal v kartách. Zomrel, keď som mala desať rokov.“
„Prečo vaša matka nešla za naším otcom? Bolo by to určite ľahšie …“
„Nechcela, aby to vedel … Nechcela mu spôsobovať ťažkosti. Vedela, že je ženatý a má svoje deti. Matka mala iba mňa … a môjho brata.“
„Kedy umrela?“
„Pred jedenástimi rokmi.“
„Čo ste robili sama tých jedenásť rokov?“
„Podarilo sa mi nájsť službu. Robila som ošetrovateľku jednému bohatému mužovi. Bol chorý, ale mal krásnu dušu. O nejaký čas mi ponúkol, že zaplatí cirkvi, aby ma prijali do kláštora. Nechcela som ísť, mala som ho rada. Bol to skvelý muž, bystrý, vtipný, šikovný a múdry. Nevedela som si predstaviť, že od neho odídem a odmietla som. Pochopil a oženil sa so mnou. Nie je to tak dávno, čo umrel.“
„Teraz ste však za otcom išli …“
„Áno. Naozaj som nemala z čoho žiť a potrebovala som veľmi súrne nájsť nejakú službu. Zistila som, kde býva a počkala som na neho. Oznámila som mu, že som jeho dcéra. Čakala som, že ho budem musieť veľmi dlho presviedčať, ale on sa na mňa iba pozrel a povedal, že nepochybuje o mojich slovách, lebo sa veľmi podobám na vás. A keď počul, že hľadám službu, priviedol ma ku vám. Priznám sa, prekvapil ma. Máte skvelého otca …“
„Aj vy,“ usmiala sa Athénaïs.
O niekoľko dní sa narodila Jacqueline. Athénaïs sa veľmi tešila, lebo po dvoch mŕtvych dcérkach sa táto mala k svetu. Françoise jej pomáhala a bolo na nej vidieť, že miluje deti. Ale šťastie mladej matky netrvalo dlho.
„Françoise, ten blázon roztrhal sobášny list a išiel vytrhnúť stranu z knihy sobášov,“ Athénaïs sa rozplakala.
Françoise ticho počúvala a hladila sestru opretú o jej plece. Až keď pominul najväčší záchvat plaču, spýtala sa:
„Prečo to urobil?“
Rozpovedala jej všetko o Voisinovej a prečo k nej musela chodiť.
„Zachránila som mu krk a on ma vyhnal … že ako mi môže veriť … že ho otrávim …“
„Neplačte, Athénaïs. D’Estrées je poriadny somár! Keď ho stretnem, zabijem ho! Mali ste ho nechať umrieť, to by mu asi urobilo lepšie … Je to zbabelec! Netrápte sa, nestojí vám za to. Nájdite si muža, ktorý si vás bude ochotný zobrať aj pred svetom … Nespomínali ste, že ste nedávno mali návštevu?“
„Toho nafúkaného plukovníka nemôžem ani vystáť. D’Estrées bol predsa len lepší.“
„Ak sa na to budete pozerať takto, do smrti budete iba slzy prelievať …“
„Chcete povedať, že vy ste neplakali, keď váš muž umrel?“
„Plakala. Lenže on predtým neroztrhal sobášny list a to je rozdiel!“
„Máte pravdu, kašlem na neho!“ a znovu sa rozplakala.
„Máte ho stále rada?“
„Pravdaže ho mám rada, somára ušatého …“
„Tak ja idem za ním. A už neplačte, príde sem na kolenách, to vám sľubujem!“
Neprišiel. A odkázal im, že ich nechce ani vidieť …
Vyplakala sa. Potom sa upravila a išla za kráľom.
„Veličenstvo, potrebujem s vami hovoriť.“
„Poďte do mojej pracovne.“
Bez slova ho nasledovala. Kráľ ju usadil, zobral dva poháre a nalial víno. Jeden postavil pred ňu:
„Myslím, že to potrebujete …“ gestom ju ponúkol a sám si odpil. Ona si zobrala pohár a vypila ho na dúšok. Prázdny pohár postavila na stôl.
„Veličenstvo, musím odísť z dvora …“ začala a vyrozprávala mu, čo sa stalo.
„Kam chcete ísť?“
„Vrátim sa domov … k otcovi … nemôžem tu zostať, stretávať ho a tváriť sa, že sa nič nestalo … Najradšej by som ho zabila …“ rozplakala sa.
Ľudovít sa prechádzal a čakal, kedy sa upokojí. Keď prestala plakať, pristúpil k nej, sadol si vedľa nej a vreckovkou jej utrel tvár.
„Ak sa vrátite domov, stratíte nezávislosť. Nebudete môcť prijímať vlastné návštevy, nebudete môcť nikoho navštevovať … A vaša matka príde na to, že pestúnku vám robí vaša sestra …“
„Vy to viete?“
„Podobáte sa ako vajce vajcu.“
„Tak čo mám robiť?“
„Ešte som vám nepoďakoval, že ste mi zachránili život,“ kráľ jej chytil ruku a po malom zaváhaní jej ju pobozkal. „A ja by som to veľmi rád urobil … Darujem vám palác …“
„Palác?! Z čoho budem platiť služobníctvo, keď ani sama neviem, z čoho budem žiť …“
„Dostanete kráľovskú rentu … pravdaže, s podmienkou,“ usmial sa a znovu jej pobozkal ruku.
„Aká je to podmienka?“
„Budete mi naďalej zhotovovať lieky … a … môžem vás prísť kedykoľvek navštíviť … súhlasíte?“
„Súhlasím, veličenstvo.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.