Hermann sa niekam chystal. Pozeral sa do zrkadla a vždy niečo naprával raz na oblečení, raz na účesy.
Matka, pozorujúc syna, už nevydržala a povedala:
„Vyberáš sa ako mladucha na sobáš.“
„Chystám sa ako inokedy,“ odpovedal a ďalej sa obzeral v zrkadle.
Nakoniec sa obul a chcel si vziať kľúče. Už naťahoval za nimi ruku, keď si uvedomil, že tam nevisia. Vrátil sa do svojej izby, hľadal všade, ale kľúče nenašiel. Prezrel všetky vrecká a nakoniec sa spýtal matky:
„Mama, nevidela si moje kľúče?“
„Nie, nevidela,“ odpovedala mu.
„Kde len môžu byť?“ nespokojne pozrel na hodinky.
„Všade si sa popozeral?“
„Pravdaže.“
„Možno si ich stratil.“
„A ako by som sa dostal do bytu?“
„Och, naozaj.“
Matka poprezerala všetky možné i nemožné miesta, ale kľúče nenašla.
„Už budem meškať,“ povedal, ešte stále hľadajúc kľúče. „Mama, nespratala si ich niekde?“ spýtal sa a pozrel na zmätenú matku. „Prepáč, mamička, prepáč, som obrovský hlupák! Ale to stretnutie je pre mňa veľmi dôležité.“
„Tak hľadaj! Niekde musia byť! Možno spadli za diván,“ povedala matka a pokračovala v hľadaní.
„Tam som sa už pozeral. Joj, už naozaj meškám!“ zúfalo zvolal Hermann, prehľadávajúc ešte raz svoj stôl, ktorý stál pod oknom.
Matka podišla k synovi a utešujúc ho, hľadela z okna:
„Nebojsa, možno to tak má byť. Možno to stretnutie ani nepotrebuješ.“
„Ale, mama! Keby si ty vedela!“
„Keď mi povieš, budem vedieť,“ pozrela láskavo na syna. A jej pohľad skĺzol k divánu.
„Pozri, kde sú! Ako je to možné, že sme ich nevideli?! To je neuveriteľné!“
Obaja videli kľúče na diváne, ale na dlhé čudovanie nebolo času. Vyzeralo to, akoby niekto kľúče spratal a až teraz ich položil na diván! Hermann schmatol kľúče a vybehol z bytu so slovami:
„Možno ešte nie je tak neskoro!“
O desať minút sa veľmi rozrušený vrátil domov.
„Mama, presne vtedy, keď sme hľadali kľúče, bola na dvore materskej škôlky surová bitka. Cez ten dvor si vždy skracujem cestu a obávam sa, že by som sa do nej zamiešal aj ja,“ hovoril.
„Prečo by si sa mal miešať do bitky?“ čudovala sa matka.
„Lebo deti zo susedného sídliska prišli zbiť deti z toho nášho. Keby som sa stránil bitky, nazvali by ma zbabelcom.“
Matka prikývla a dodala: „Vidíš, vravela som ti, že to asi tak má byť…“