Ďalšie dni sa míňali rovnako. Cez deň bol Gerd v meste a prichádzal neskoro. Natália sa učila a po večeroch sa ani nestretávali. Každý odchádzal do svojej izby sám bez slova. Na štvrtý deň podvečer sa Gerd vrátil z mesta a zašiel za Natáliou:
„Viete čo je nového?“
„Odkiaľ to mám vedieť, keď som stále doma a vy už skoro týždeň mlčíte ako ryba a nechcete ma ani vidieť.“
„Túto tému radšej vynechajme. Teraz vám poviem, čo som sa dozvedel na polícii.“
„Hm, to by ma zaujímalo.“
„Predstavte si, zavreli manželov tých vašich priateliek.“
„Nevravte, tých dvoch grácií?“
„Keby dvoch. Všetkých troch!“
„Hm, to znie zaujímavo, pokračujte, prosím.“
„Z toho Španiela sa vykľul pekný vtáčik. Predstavte si, dodával nejaké veci pre armádu.“
„No a čo je na tom zvláštne?“
„Zdanlivo nič. Objednávky pre neho písal Eleonórin muž.“
„Ha! To naozaj vyzerá zaujímavo. Čo máte ďalej?“
„Milý Španiel totiž vykrádal domy bohatých ľudí v Španielsku i vo Francúzsku. Ukradnuté veci z Francúzska viezol ako vojenskú zásielku do Španielska a naopak. Na hraniciach si nikto nedovolil kontrolovať zapečatené vojenské debny. Pečať získal práve od toho vojenského pisárika a v Španielsku mal tiež nejakého takého pomocníka.“
„To, je trošku silné aj na mňa. Otvorím fľašu vína. Súhlasíte?“
„Tak to víno otvorte a radšej si sadnite. To ešte nie je koniec.“
Natália naliala víno a pohodlne sa usadila v kresle. Gerd urobil to isté a pokračoval:
„Natália, to by ste neverili, odkiaľ získaval typy na krádeže. Jeden vrátnik v divadle mu hovoril, kto je na predstavení a on mal vlastne dve – tri hodiny času na pohodlné kradnutie. Viete, čí to bol manžel?“
„Odkiaľ by som to mala vedieť, ja tu skoro nikoho nepoznám.“
„Tej tretej grácie.“
„Marty?“
„Ak sa tak volá, tak áno. No a Klotildin kočiš im ten lup prevážal. A zároveň ich strážil počas lúpenia.“
„Ale veď v bohatých domoch bývajú zvyčajne slúžky.“
„To bola práve práca toho nášho Španiela. Mal najatého nejakého obyčajného zlodejíčka, ktorý kradol kým sa on s nimi zabával. Mimochodom, mal kvapavku.“
„Kvapavku? Našťastie som sa ubránila a vy ste prišli včas,“ vydýchla si Natália.
„Tak on s vami nič nemal?“
„Pravdaže nie. Veď som vám to už povedala. Aspoň vidím ako ma počúvate!“
Gerd sa zatváril, že zvýšený hlas, ktorý ho inokedy vždy inšpiroval k hádke, nepočul, a pokračoval:
„Ako ste to dokázali? Veď on mal najmenej sto kíl a bol vysoký ako hora.“
„Neviem. Hrýzla som ho, škrabala, kopala. Vyšmykla som sa mu a ušla som do ateliéru. Tam som nahmatala fľašu s fermežou a ovalila som ho ňou po hlave. Pustil ma a kričal že nevidí na pravé oko. A potom ste prišli vy a dorazili ste ho tým Mozartom.“
„To je neuveriteľné! Inak na to oko oslepol. Lotor!“
„Gerd, teraz sa už nečudujem, odkiaľ mal moju adresu. Veď tie grácie ma neustále sledovali. Vedeli o každom mojom kroku. Preto som ten dáždnik na nich nešetrila.“
„To sa mýlite, milá Natália. Ženušky nemali ani len predstavu o tom, čo ich mužíčkovia robia. Vašu adresu si kúpil od vrátnika z Maxima.“
„Čože?! Myslela som si, že je to slušný podnik!“
„Už som sa tam bol sťažovať. Vrátnika okamžite prepustili. Na ospravedlnenie si vám dovolili ponúknuť, že vám vrátia celoročnú útratu.“
„A čo ste im na to povedali?“
„Nič. Je to predsa vaša vec, v tomto nemôžem za vás rozhodovať.“
„Pôjdeme do Maxima na kávu?“
„Rád. Už sme tam dávno spolu neboli.“
Majiteľ Maxima ich už čakal.
„Pani barónka, je nám veľmi ľúto, čo sa stalo,“ ospravedlňoval sa majiteľ najlepšej kaviarne v Paríži. „Dovoľte, aby sme vám mohli vrátiť vašu celoročnú útratu späť na váš účet.“
„Ďakujem, ale vy predsa nemôžete ručiť za vašich zamestnancov.“
„Musíme, pani barónka. Chodí ku nám vyberaná klientela a my si nemôžeme dovoliť zamestnávať úplatných ľudí.“
„To máte síce pravdu, lenže do nich vopred nevidíte. Ako dlho u vás pracoval ten vrátnik?“
„Desať rokov.“
„Desať? Vidíte. Desať rokov to bol váš dobrý zamestnanec.“
„Bol ako bol. Až týmto prípadom sme zistili, že nebol až taký loajálny.“
„To nevadí. Prijímam vaše ospravedlnenie, ale nemôžem prijať, aby ste mi vrátili celoročnú útratu. Nebude predsa škodovať za nejakého vrátnika.“
„Pani barónka, ďakujeme za vašu veľkorysosť. Potom, prosím vás, prijmite aspoň takú maličkosť. Do konca vášho pobytu v Paríži vám už nebudeme účtovať žiadnu útratu. Samozrejme, chodiť sem môžete ešte častejšie ako doteraz. Urazili by ste nás, keby ste neprijali aspoň takéto maličké zadosťučinenie.“
„Dobre. S týmto môžem súhlasiť,“ usmiala sa Natália.
„Pani barónka, môžem vás aj s vaším priateľom teraz pozvať na malú večeru do môjho osobného salónika?“
„Ďakujeme, bude nám potešením.“
Po večeri sa Natália a Gerd vrátili domov. Byt bol prázdny.
„Gerd,“ ozvala sa Natália už sediac v salóne za stolíkom.
„Počúvam.“
„Aj tak mi jedna vec nejde do hlavy. Vždy, keď sa niečo takéto stalo, robila som si svoju prácu. Nikoho som neprovokovala. Prečo ma tí dvaja chceli znásilniť? Ako znalec by ste to hádam mohli posúdiť.“
Gerd sa pri slove „znalec“ zatváril, ako keby zhltol ocot.
„Pokúsim sa. Každý muž zacíti, keď okolo neho prejde skutočná žena. Nie je to dané ani krásou tváre ani postavou. Neviem čím to je. Francúzi tomu hovoria kúzlo osobnosti. Možno ten Španiel nie je ani taký zlý. Možno hľadá niečo pravé, čo ešte nikdy nezažil. A nakoniec, určite ste už počuli o búrlivákoch, ktorých skrotila žena. Tí jej potom boli ochotní zniesť modré z neba. Ktovie ako je to s týmito dvomi. To je aspoň môj názor.“
„Aha. To krotenie bolo ako u vás? Netrvalo to nejako dlho.“
„Ale trvalo. Celý rok a pol, kým som za vami behal, som sa za inou ani len neobzrel.“
„No dobre. Takže až rok a pol. Dlhá doba, naozaj! Silne pochybujem o tom, že aj iní muži, ktorých ženy, ako vravíte, skrotia, dokážu byť verní. Asi ako vy – chvíľu. Ale skôr si myslím, že je to ako s poľovníckou trofejou. Čím ťažšie trofej získajú, tým je pre nich vzácnejšia. Aká som bola trofej ja?“
Gerd radšej zmĺkol. Zatváril sa ešte kyslejšie a odpovedal: „Vy viete, že ste neboli trofej. S vami som sa chcel oženiť, lenže vy ste ma opustili.“
„Tak preto ste chceli mať so mnou dieťa! Aby ste si ma pripútali k sebe! A nakoniec celú vinu na našom rozchode mám ja, však?! Milostivý pánko si bude behať za ženami a jeho vlastná ženuška má právo akurát sedieť doma, opatrovať detičky a milostivo mu niečo také tolerovať! Tak ste to mysleli!? A nakoniec, ako zlatý klinec všetkého, ste ma práve vy začali upodozrievať, že mám milenca len čo som sa niekde zdržala! Pekné! Hanbite sa!“
Gerd sedel naproti nej a zazeral. Čosi vo vnútri mu hovorilo, že Natália má opäť pravdu, ale jeho pýcha si to nechcela pripustiť. Po dlhom vnútornom boji však pýcha mierne ustúpila a Gerd si trpko uvedomil: ‚Ten nešťastný sklon bol vždy silnejší a pokazil mi všetko krásne. Aby ho čert vzal!‘
„Práve preto by ste sa ho mali zbaviť čo najskôr,“ poznamenala nahlas a milo Natália.
„Rád by som to urobil, ale je to veľmi ťažké. Ale aj tak vám ďakujem, že mi tak trpezlivo pomáhate. Dobrú noc, Natália,“ jemne sa uklonil, pobozkal jej ruku a odišiel.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.