Mnohokrát ste dostali výklad týchto slov. Denno-denne sa ich modlíte, či lepšie povedané, ich hovoríte. Prečo teda nie je vidno v pozemskom ich praktické pôsobenie? Do zákonov ste si dali, že sa riadite kresťanskou tradíciou. Prečo sú teda vaše zákony také isté ako za čias pohanského Ríma?

Zoberme si príklad. Niekto spácha voči niekomu inému dopravný priestupok. Ten druhý mu odpustí, a to skutočne, podľa Zákona. Páchateľ vnútorne trpí a ľutuje svoj čin. Duchovne i hrubohmotne sa to snaží napraviť. Zo Zákona je všetko uzavreté i odčinené. Preto nemá nikto právo pokračovať v trestaní „vinníka“.

Aká je však skutočnosť? Policajné zložky pokračujú vo vyšetrovaní, lebo pozemskému zákonu ešte nebolo urobené zadosť. Páchateľ prichádza pred súd. Darmo bude postihnutý tvrdiť, že všetko je uzavreté a odčinené, a preto nikto nepotrebuje ďalší trest. Sudca nemôže tomu vyhovieť, aj keby sám chcel, lebo mu to nedovoľuje pozemský zákon, ktorému je sám podriadený. Hoci s tým nesúhlasí, musí urobiť „spravodlivosti“ zadosť a páchateľa musí odsúdiť, hoci i na ten najnižší možný trest, aký mu dovoľuje pozemský zákon.

Kde je chyba? Prečo sa nezmení pozemský zákon? Je to preto, že o odpúšťaní ľudia síce hovoria, ale v skutočnosti odpúšťať nevedia. Skúste sa ísť opýtať hocikoho z tých, ktorí o odpúšťaní radi hovoria, tieto otázky: „Navrhli by ste tomu, kto zrazil autom vaše dieťa, ženu, muža alebo rodičov, dobrých priateľov alebo známych možnosť, že zastavíte policajné vyšetrovanie, lebo máte takú možnosť? Pozvali by ste ho domov na návštevu a pohostili by ste ho? A keby ste ho pozvali, smel by u vás prenocovať? Šli by ste na súd svedčiť v jeho prospech? Prehlásili by ste verejne, že je to dobrý človek a že sa na neho nehneváte?“

Iba ak na všetky tieto otázky dokážete úprimne odpovedať „áno“, potom môžte povedať, že viete odpustiť! Úprimne odpovedať však môžte iba vtedy, ak ste sami niečo také prežili. Inak je to teória, ktorej praktickým výsledkom sú terajšie pozemské zákony plné nenávisti!

Samozrejme, odpustenie je možné i v prípade, že páchateľa „nechcete ani vidieť“. V predchádzajúcom príklade bolo jasne povedané, že páchateľ ľutuje a duchovne i hrubohmotne sa snaží škodu nahradiť. To nedokáže temný duch!

V prípade, keď páchateľ svoj čin neľutuje, sa toto prejavuje mnohokrát falošnou snahou o nápravu, ktorá sa skrýva za rôzne frázy a prehlásenia bez dobrovoľnej snahy o skutočné duchovné i hrubohmotné uzatvorenie kruhu. V takomto prípade by bolo pokrytectvo, keby poškodený prosil o nejakú úľavu v trestnom konaní!

Pozemský zákon by podľa Zákona mal mať len jeden jediný možný trest: „Odsudzuje sa na dobu neurčitú, pokým sám a dobrovoľne nespozná svoju vinu a nebude sa snažiť ju napraviť!“ Zo sto dnešných odsúdencov by deväťdesiat z väzenia nikdy nevyšlo! Zvyšných desať by do väzenia ani nevošlo!

Ten, kto kradne chlieb od hladu, nie je zlodej, lebo by inak umrel od hladu a svoj čin ľutuje skôr, než ho urobil. Ten, kto síce hladuje, ale kradne alkohol, je zlodej, lebo bez alkoholu by prežil!

Ani jeden zlodej, vrah či lúpežník však neľutuje svoj čin! A najmenej ho ľutujú tí, ktorí si zákon prispôsobujú pre seba! Tí sa však podľa dnešných meradiel pred súd ani nedostanú!

Z knihy Pre ľudí