Vlastnosťou ducha je slobodná vôľa, čím sa odlišuje od bytostných. Mnohí z vás si slobodnú vôľu zamieňajú s vedomím, čo je však nesprávne, lebo jestvuje aj vedomé bytostné, ktoré nepozná slobodnú vôľu, ale iba Vôľu Božiu.

Slobodnej vôle sa duch nikdy nemôže úplne zbaviť, lebo je to jeho vlastnosť. Čo sa však stane, ak sa duch dobrovoľne zo svojej slobodnej vôle chce zbaviť tejto svojej slobodnej vôle?

Na prvý pohľad paradoxná otázka nie je až taká paradoxná, pretože toto prianie je na Zemi veľmi časté, a to častejšie, než si myslíte. Odpoveď na túto otázku nie je taká jednoduchá, lebo všetko záleží od toho, za akým účelom či pod akým tlakom človek toto prianie má.

Jestvujú prípady, keď človek má ako akt svojej slobodnej vôle prianie poznať jedine Božiu Vôľu, teda chce sa zachvievať podobne ako bytostní, aby dokázal vždy plniť iba Božiu Vôľu a aby sa nedokázal od nej odkloniť.

Toto prianie je čisté a vo svojej podstate ho nedokáže precítiť veľa duchov do takej miery, aby mu mohlo byť vyhovené. Pokiaľ sa tak stane, od ducha sa odštiepi maličká časť jeho slobodnej vôle a táto je v zmysle Zákona zvratného pôsobenia nahradená bytostnou oddanosťou. V skutočnosti to znamená, že takémuto duchovi ešte stále zostala veľká slobodná vôľa, lebo tá mu nemohla byť celá odňatá. Tá maličká časť bytostnej oddanosti, ktorú môžeme nazvať ako „iskrička bytostnosti“, mu dáva priestor na to, aby plnil iba Božiu Vôľu.

Takýto človek sa potom nedokáže odchýliť od svojej cesty a pri plnení Božej Vôle sa nepozerá na názory ľudí, teda nenechá sa nimi ovplyvňovať. Neznamená to, že by stratil takt alebo cit, ale v prípade potreby vie byť prísny a nekompromisný a dokáže povedať aj zdanlivo nepríjemnú pravdu do očí, ak je to potrebné.

Naproti tomu jestvujú tisícky spôsobov, kedy sa duch dobrovoľne zbavuje svojej slobodnej vôle, a to tým spôsobom, že sa nechá dobrovoľne zotročiť. Aj v tomto prípade sa od neho odštiepi kúsok slobodnej vôle, ktorá však nie je nahradená bytostnou oddanosťou Bohu. Rozum namiesto nej dosadí to, čo si ten človek prial, a to otrockú poslušnosť.

Najhoršie na tomto dianí je to, že takýto duch si mnohokrát ani neuvedomuje, že sa nechal zotročiť niekým iným, či lepšie povedané, že sa mu sám ponúkol do otroctva. Z duchovného hľadiska je to rovnaké dianie, lebo to urobil dobrovoľne, pričom na jeho jemnohmotnom tele sú vidieť okovy.

Pretože je týchto možností niekoľko tisíc, musíme si niektoré z nich spomenúť, aby ste pochopili, aké rôznorodé formy k tomu vedú. Upozorňujeme, že mnohé z nich sú na prvý pohľad vznešené a krásne, ale pri ich prísnom skúmaní a posudzovaní dokážete ľahko odhaliť ich skutočný zmysel.

Ako prvý, veľmi často používaný spôsob na zotročovanie iných, je spôsob „obety“. Ľudia vystavujú na obdiv svoje „obetovanie sa“ pre určitý cieľ. Môže to byť napríklad martýrstvo, keď v rôznych totalitných režimoch boli títo ľudia niekedy skutočne, niekedy však iba zdanlivo potláčaní napríklad tým, že nemohli otvorene hovoriť o svojich náboženských, politických, spoločenských či iných názoroch, lebo boli v rozpore s oficiálnou politickou doktrínou. Následne takíto ľudia vyvolávajú rozprávaním o týchto pre nich „ťažkých rokoch“ nesprávny súcit, pri ktorom si ich poslucháči pomyslia: „Ach, ako ste vy len trpeli,“ na základe čoho sa snažia týmto ľuďom pomáhať aj v tých oblastiach života, kde vôbec pomoc nepotrebujú. A to je už zotročenie.

Tí istí ľudia však mnohokrát dokázali aj v nimi spomínaných „ťažkých rokoch“ úplne rovnakým spôsobom zneužívať ostatných, keď v uzavretých skupinách hovorili o prenasledovaní, sledovaní, obmedzovaní v práci, krátení finančných odmien atď., čím znovu vyvolali u svojich poslucháčov a prívržencov už spomínaný súcit a následnú pomoc.

Pravdaže, prípadná zmena spoločenských pomerov takýchto novodobých otrokárov nedonúti zmeniť svoje zmýšľanie, akurát ich donúti používať iné formy. Tieto formy môžu byť nielen už spomínané spomienky, ale niekedy zmenia pojem „obeta“ za pojem „služba“ a pokračujú vo svojom psychickom vydieraní iných. Tentokrát však namiesto spo­mienok začnú hovoriť o službe Bohu, národu atď., pričom v ostatných vyvolávajú nesprávny dojem, že jedine oni sú ti praví, ktorí poznajú pojem „služba“, a všetci ostatní sa to musia učiť práve a jedine od nich. Beda tým, ktorí sa odvážia mať vlastný názor, pretože tých okamžite morálne kameňujú, pranierujú, len aby náhodou ich otroci nešli za nimi, čím by mohli prehliadnuť. Pri tomto moralizovaní a pranierovaní však nezabudnú neustále pokrytecky pripomínať: „My nevieme, čo je služba.“

To, že to v skutočnosti naozaj nevedia, dokazujú svojimi praktickými skutkami. Ako príklad z reálneho života môže poslúžiť to, keď dovolia vykonať inému človeku skutok, ktorý je v skutočnosti pokúšaním, či lepšie povedané hazardovaním, namiesto toho, aby mu povedali: „Vážime si, že to chcete urobiť práve vy, ale z hľadiska vášho momentálneho zdravotného či iného stavu to nie je vhodné a pokiaľ to napriek tomu urobíte, musíte si byť vedomý, že hazardujete a že nie je vtedy pri vás Božia ochrana.“

Nikomu z nás v bežnom živote ani len nepríde na um žiadať od chorého človeka, od dieťaťa či gravidnej ženy vo vysokom štádiu tehotenstva veci, ktoré má vykonať človek zdravý, dospelý, alebo práca má byť taká, že nemôže ohroziť vyvíjajúci sa plod, namáhať gravidnú ženu atď. Otrokárom to však neprekáža.

Mnohí z vás boli svedkami aj iných foriem zotročenia, a to takých, keď sa nezotročuje jednotlivcovi, ale určitej skupine ľudí. Tento spôsob zotročovania je tu celé stáročia a nazýva sa ako „autocenzúra“. Kontrolujete sa, aby ste nepovedali niečo také, čo by bolo v rozpore s myšlienkami či názormi iných, čím sa však umelo snažíte udržať svoje myšlienky iné.

O týchto umelých cvičeniach už toho bolo popísané dosť, preto vám ich dôsledky musia byť zrejmé. Aby ste si však nemysleli, že je to nejaká novinka, tak spomeňme, že autocenzúra fungovala medzi ľuďmi už za čias inkvizície, kedy hrozilo upálenie za čo i len mierne odlišné názory. Vtedy mala ešte svoje aké-také logické odôvodnenie, pretože jedine takým spôsobom si mnohí dokázali zachrániť život.

Avšak v súčasnosti, ako je vám z Posolstva Grálu známe, už vôbec nemá takéto konanie svoje miesto a nemusíme vám azda pripomínať slová, že koho sa Pravda dotkne, ten je povinný ju aj brániť, inak nie je hoden tohto daru. Nepomôže tu ani výhovorka, že na druhých vidíme najčastejšie svoje vlastné chyby. Je známkou najhlbšieho pokrytectva, ak niekto vidí niečo nesprávne a nepovie to iba preto, aby nebol náhodou pranierovaný za to, že vraj „vidí svoje vlastné chyby“.

Zotročujúce je tu to, že človek, ktorý bol takto pranierovaný alebo bol svedkom takéhoto pranierovania, sa stiahne a viac o tom nehovorí. Tým sa však previňuje, lebo vedome podporuje nesprávne konanie iných. Pripomína to obraz, že idete po ulici, oproti vám ide niekto nahý a takýto nahý vstúpi do kostola. Keď sa vás niekto opýta, čo ste videli, odpoviete: „Nič som nevidel, lebo som mal práve zavreté oči.“ Veď by to bola najhrubšia lož!

Avšak takéto lži sa nútite hovoriť ako nahlas, tak aj vo svojich myšlienkach, lebo pokrytci, ktorí nesprávne chápu Božiu Vôľu, by vám mohli povedať: „Akí ste mravne skazení, keď ste videli tých nahých ľudí. Určite ste sa na tom kochali a popásali ste si svoj necudný a chlipný zrak!“ Pritom si však v duchu mnohí z nich myslia: „Aká škoda, že som to nevidel aj ja, lebo na striptíz oficiálne ísť nemôžem. Veď čo by na to povedali iní!“

Katolíci sú na tom najlepšie, lebo oni s týmto problémom môžu ísť za svojím kňazom, ktorý si síce mnohokrát pomyslí to isté, ale oficiálne povie: „Spáchal si veľký hriech, pomodli sa desať Otčenášov.“

Tento človek mohol aspoň povedať nejakému cudziemu človeku, ktorý je zároveň oficiálny predstaviteľ jeho cirkvi, pravdu, a tým je jeho zotročenie iba v tej miere, že je otrokom svojej cirkvi, lebo podľa jeho slobodnej vôle „ho iba ona jediná môže spasiť“.

Tí, ktorí sa spovedať nemôžu, lebo to v ich cirkvi, hnutí, sekte či skupine nie je zavedené, sa však takto stávajú otrokmi nielen svojej cirkvi ako organizácie, ale aj všetkých tých pokrytcov, ktorí ich pranierujú, alebo tých ľudí, ktorých názorov sa obávajú.

Myslíte si, že bolo tých obrazov dosť? Vôbec nie! Spomenuli sme iba tie najčastejšie, ale dobrovoľné zotročovanie prebieha aj v mnohých iných, častokrát skrytejších formách, a to všade, dokonca aj v rodinách. Preto musíme na tomto mieste spomenúť ešte aspoň dve formy zotročovania.

Prvá z nich je najmä v katolíckych krajinách rozšírený takzvaný mariánsky kult. Tu nejde o zotročenie cirkvou, ale mariánsky kult vedie k zotročovaniu kultom materstva. Tento jedovatý strom zapustil také hlboké korene, že najmä v Európe a Amerike v podstate nenájdete človeka, ktorý by tomu nepodľahol bez ohľadu na to, či je človek veriaci alebo neveriaci a aké má náboženské predstavy. Rodičia sa tak stávajú otrokmi svojich vlastných detí, ktoré uctievajú.

Druhý, svojím spôsobom rovnaký, a iba na prvý pohľad opačný, je kult staroby. Prejavuje sa tým, že starí ľudia sú uctievaní iba z toho dôvodu, že vzhľadom na svoj vek musia mať skúsenosti a poznanie. Pri tomto sa zabúda, že ani jeden duch na tejto Zemi nie je prvýkrát, ale má za sebou desiatky či stovky životov. No vlastne to nezáleží ani od počtu týchto životov, ale od zrelosti, ktorú behom nich nadobudol.

Iba duchovná zrelosť môže byť meradlom pre posudzovanie iných. Avšak tí, ktorí sú duchovne zrelí, sa budú brániť akejkoľvek forme uctievania. Tí druhí si ju budú naopak vyžadovať, pričom v rodinách sa používa najčastejšie forma takzvanej povinnej úcty voči rodičom. V starších kultúrach to zase bola povinná úcta voči takzvanej rade starších.

Mnohí z duchov pri presadzovaní tejto požiadavky používajú navonok rafinované spôsoby, kde síce z ich úst počujete slová typu: „Veď viete, že o to nestojíme…“, no na druhej strane sa stále sťažujú, že sú už starí, toľko nevládzu, že ich čaká ešte taká či onaká práca, pričom vás chcú nepriamo donútiť, aby ste ju vykonali za nich bez ohľadu na to, že majú vlastné deti, ktoré im môžu pomôcť, bez ohľadu na to, že vy máte svojich rodičov, ktorí sú na tom fyzicky možno ešte horšie a naozaj potrebujú vašu pomoc, bez ohľadu na vaše zdravie či iný stav.

A toto je zotročovanie, ktoré je jedno z najrozšírenejších. Preto zotročovanie, lebo prácu, ktorú takto vykonáte, urobíte zadarmo bez nároku na odmenu, a ak dostanete popri tejto práci jesť, aj to je mnohokrát zdôrazňované, aké únavné je uvariť o jednu porciu viac.

Ešte väčšia beda je vtedy, keď títo novodobí otrokári za seba nechajú vykonávať aj takú prácu, na ktorú stačia sami. Mnohokrát pritom preháňajú vykonávanie inej práce, ktorú robia neúmerne dlho, zdanlivo dôsledne, avšak úplne zbytočne. Je to to isté, ako keby ste päťkrát umývali už umytý čistý riad iba preto, aby ste, povedzme, ukázali, aká dôležitá je pre vás Čistota. Pritom však takýto ľudia zabúdajú na to, že duchovná Čistota sa síce prejavuje aj pozemsky, ale pozemské čistenie s duchovnou Čistotou nemusí mať nič spoločné!

Z knihy Pre ľudí