Je zaujímavé, koľkí z vás si o sebe myslia, že sú ideálni rodičia, a chcú svoje výchovné rady dávať iným. Ale na Zemi nejestvuje žiadny ideálny rodič. Každý viac či menej uplatňuje vo svojej výchove tie ciele, ktoré on sám nedokázal dosiahnuť. To je však nesprávne, pretože tým sa snaží dať dieťaťu niečo, čo ono vôbec nepotrebuje.
Pýtate sa teraz prekvapene, či to vari robíte vy sami. Ale áno. V tomto nenájdete výnimku. Len si pojem „ciele“ nesmiete predstavovať úzko. Vaše ciele nie sú len duchovné, ale i hmotné či bytostné. A každý z vás má tisíce cieľov, ktoré chce dosiahnuť, nielen jeden-jediný.
Áno, jeden máte hlavný. Väčšinou to býva túžba po domove, teda po tom skutočnom duchovnom domove. Avšak pozrite sa na váš každodenný život a spoznáte, že mnoho drobností je pre vás dôležitejších než tento vysoký cieľ.
Uveďme niekoľko príkladov, aby ste si vedeli predstaviť toto dianie vo vašom vlastnom prežívaní.
Niekto túžil skončiť školu na samé jednotky, ale sa mu to nepodarilo, a tak tento cieľ niekedy rafinovane podsúva vlastným deťom. Inému sa nedarí v práci dosiahnuť významnejšie postavenie, a tak tento cieľ podsúva svojim deťom a chce, aby ony boli premianti triedy alebo aby vyhrali nejakú súťaž. Ďalší nemá šťastné manželstvo, a tak rozhoduje za deti, s kým sa smú alebo nesmú kamarátiť. Niekto iný z vás túžil po inom vzdelaní než má, a tak dnes ženie do toho vzdelania svoje deti, lebo sa mu zdá, že majú na to nadanie, ale neskúma, či to aj naozaj chcú. A ten, kto vnútorne túžil po absolútnej slobode, ktorá bola v skutočnosti len anarchiou, ten s kľudom nechá deti, aby ich vychovávala ulica. To je opačný extrém.
Na týchto málo príkladoch si môžete predstaviť celú paletu vedľajších nesplnených cieľov, ktoré teraz chcete naplniť na svojich deťoch.
Áno, deti sa majú usmerňovať, ale primerane, teda tak, aké sú ony samé. Ani jedno z vašich detí nie je rovnaké, no napriek tomu ich vychovávate rovnako. Tichú ovečku musíte poháňať, ale nikdy z nej nespravíte zajaca. Zajaca musíte trošku brzdiť, ale nikdy ho nedonútite kráčať. A pokiaľ mu dáte kazajku, tak mu len zlomíte nohy.
Tomuto však vy nerozumiete a myslíte si, že je nesprávne, keď sa niekto ponáhľa alebo naopak, keď niekto ide pomaly. No zabúdate na jedno. Je to jeho cesta, po ktorej kráča on sám, a teda on sám musí vedieť, či tá cesta je príkra alebo pohodlná a koľko prekážok ho na nej čaká.
Vaša cesta ide popri nej, sem-tam sa s ňou prelína, ale nikdy sa s ňou nespojí. Pokiaľ idete popri nej, môžete vaše dieťa na nej sledovať. Ale to je len vonkajšie sledovanie. Iba na prípadných križovatkách ho môžete počkať, pokiaľ vás medzitým nepredbehlo, a môžete mu vtedy poradiť, pretože vidíte kúsok jeho cesty.
Z knihy Pre ľudí