Viete, že stvorenie sa skladá zo samostatných úrovní, ktoré sú od seba prísne oddelené, a napriek tomu do seba zapadajú. Vzniká otázka, ako to vlastne je s ich oddelením a zapadaním do seba.
Pozrime sa na túto otázku v oblasti hrubohmotnosti. Svojím pozemským zrakom môžete pozorovať okolitý vesmír, kde vidíte nielen nesčíselné množstvo hviezd, ale zároveň v ňom vidíte ešte omnoho väčšiu časť, ktorá je akoby prázdny medzihviezdny priestor. A práve tento akoby prázdny priestor je veľmi dôležitý, lebo vôbec nie je prázdny.
Vaši vedci už zistili, že v tomto priestore sa vyskytuje rôzna energia a žiarenie, ktoré spadajú do oblasti hrubej hrubohmotnosti. No najväčšiu časť tvorí vede neznáma tmavá hmota, ktorej podstatu nepozná. Táto tmavá hmota je tvorená energiou a žiarením, ktoré veda nepozná, a takisto na určitých miestach tvorí hranicu medzi rôznymi druhmi hmoty, a teda oddeľuje jednak strednú hrubohmotnosť od hrubej hrubohmotnosti, a tiež hrubú hrubohmotnosť od ťažkohmotnosti. Prechody medzi jednotlivými úrovňami sú špeciálne „brány“, ktoré poznáte pod pojmom „čierne diery“.
Týmto spôsobom sú tieto časti od seba prísne oddelené a zároveň zapadajú do seba. Aj v strednej hrubohmotnosti sú podobné energie, ktoré od nej zase oddeľujú jemnú a hrubú hrubohmotnosť. A podobne je to vo všetkých častiach stvorenia.
To, čo sme spomenuli pre veľké rozmery vesmíru, platí svojim spôsobom aj pre malé rozmery stavebných častíc hmoty. Tieto častice sú od seba vzdialené na rôzne veľké vzdialenosti, vďaka čomu cez hmotné predmety preniká energia a žiarenie. To, do akej miery môžu tieto jemnejšie časti hmoty prejsť tými hrubšími, závisí od toho, ako sú vzájomne častice usporiadané, teda z akých chemických prvkov a z akých ich vzájomných väzieb sa skladá príslušné teleso. To, že usporiadanie je dôležité, môžete vidieť na príklade diamantu a tuhy v ceruzke, pretože obidve veci sa skladajú z uhlíka, ibaže rôzne usporiadaného.
Pokiaľ chcete preniknúť z vyššej úrovne do nižšej, musíte dostať záhal. Tento záhal sa môže skladať až z troch častí. Pokiaľ príslušnou časťou iba prechádzate do ešte nižšej časti, dostanete záhal iba z energie. Pokiaľ v niektorej časti zostávate dlhšie zakotvení, napríklad v tele na Zemi, dostávate aj záhal zo žiarenia, ktorý vás následne spája s pozemským telom z častíc.
Uvedené súvislosti platia, samozrejme, aj pre iné časti stvorenia, pretože všade sa opakuje jeden a ten istý Zákon. V žiadnej časti stvorenia preto nemôže prechádzať niečo samo cez seba, ale vždy iba cez medzery, ktoré sa medzi jednotlivými časticami nachádzajú. To isté platí aj pre tvora, ktorý má predsa telá zo stavebných prvkov stvorenia a navyše nesie v sebe iskru života, ktorá mu bola darovaná pri jeho stvorení. Preto je napríklad nemožné, aby duch prešiel cez iného ducha.
V tomto smere si musíme uvedomiť, že stvorenie nie je samotným vyžarovaním, ale iba vzniklo z vyžarovania Boha, čo vlastne naznačuje podstatný rozdiel medzi bezbytostným a bytostným. Z priameho vyžarovania sa oddelili čiastočky, do ktorých bola vnorená iskra života, teda tvorovia, a zostalo ešte vedľajšie vyžarovanie, z ktorého vznikli stavebné prvky stvorenia, čiže energia, žiarenie a častice.
V príslušných úrovniach má tvor na sebe záhal z častíc, ktoré tvoria túto úroveň. Tento záhal, či inak povedané telo sa vytvára stupňom vedomia, a preto sú duchovné iskričky „nahé“. Duch si svojim postupným vývojom vytvára meno*, ktoré tvorí zároveň aj farby jeho duchovného šatu, teda duch sa postupne zahaľuje takým šatom, ktorý mu svojou farbou a aj tvarom presne zodpovedá.
____________________
* Prednáška: „Meno ducha“

Z knihy Pre ľudí